Treo vystúpil z vlaku a hlboko sa nadýchol čerstvého horského vzduchu. Po troch týždňoch strávených na mori bol konečne doma – v malej dedinke učupenej pod horou. Na jej vrchnom konci, hneď vedľa lesa sa skrýval domček s ovocným sadom plným včeličiek. Treo nemyslel na nič iné, než na Moíru. Predstavoval si jej nádherný úsmev a smiech z radosti keď sa obaja konečne stretnú, ako moc ju vystíska a už nebude chcieť nikdy pustiť. Nedočkavo sa ponáhľal cez dedinku až k domčeku. Prešiel cez bránku až k domčeku, no dvere boli zamknuté. Vydal s teda naprieč ovocným sadom. Zatvoril oči a vychutnával pocit domova. Chodník cez sad poznal veľmi dobre, a tak sa nebál toho, že by niekde zakopol. Presne vedel kde je ktorý stromček, ako sa kľukatí chodník, a kde studnička. Narovnal ruku k zemi a končekmi prstov cítil steblá vysokej trávy, v ušiach mu spieval šum lesa a vôňa ovocných stromčekov mu vyrozprávala všetky spomienky, ktoré tu nazbieral.
Otvoril oči. Stál pred včelími úľmi na konci sadu. Včeličky poletovali všade navôkol, mali sa dobre, no ich domčeky neboli vyčistené. Vyzeralo to, akoby ich Moíra posledné dni neopatrila.
„Niečo zlé sa muselo stať . Moíra by predsa nikdy nezabudla na svoje včeličky.“, začal sa obávať Treo.
Zvrtol sa a rýchlo sa vrátil k domčeku, odomkol ho, no Moíra vnútri nebola. Spýtal sa susedov, jedných i druhých, no žiadny nevedel, čo sa s Moírou posledné dni dialo. Všetci začali vyzvedať po celej dedinke, čo niekto nevidel Moíru. Poslednú správu o Moíre mali deti, ktoré sa hrali pred dvoma dňami na úpätí hory. Videli tam vtedy Moíru ako ide s malým batôžtekom po lesnej cestičke do hory.
Treo zvolal všetkých drevorubačov, s ktorými chodieval do hory zvážať drevo. Zobrali so sebou aj stopárskeho psa a vydali sa po chodníku. Tentokrát ale do hory nešli pre drevo, no nájsť Moíru. Prešli lesom, čistinkou, cez riečku, popri zráze, až dorazili k úžine, ktorá bola zasypaná kamením.
„Pred týždňom tu tie kamene ešte neboli. Museli spadnúť počas posledných dní.“ poznamenal jeden z drevorubačov. Prišli k nim bližšie a pes vetril stopu priamo cez zasypaný otvor medzi skalami.
„Prečo sem Moíra šla?“, pýtal a sám seba Treo. „Čo by mohla Moíra chcieť tu, na hore?“
Treo bol plný otázok a strachu.
„ Rýchlo, odpracme tie kamene preč. Ak je Moíra za nimi, určite potrebuje pomoc.“, navrhol jeden z drevorubačov. Sotva to dopovedal a už všetci stáli popri popadanom kamení. Kamene boli veľmi ťažké, no spoločne sa im ich podarilo odhádzať a tak mohli prejsť cez úžinu.
Prvý prebehol pes, bežal ďalej za stopou. Zastavil sa až pri dajakej kôpke vecí pod mladou briezkou. Keď ho Treo a drevorubači dobehli, zhrozili sa. Na kôpke pod briezkou boli Moírine šaty a jej batôžtek. Moíra tam už ale nebola.
Janovi sa podlomili nohy. Padol na kolená a do očí sa mu nahrnuli slzy.
„Nie! Moíra...“ vzlykol, a načiahol sa ku hromádke oblečenia, aby si mohol priložiť jej blúzku k tvári, zacítiť jej vôňu.
Drevorubači sa začali dohadovať, čo sa Moíre mohli stať. Vlci to nemohli byť – tí by roztrhali aj Moírino oblečenie, ktoré po nej zostalo nepoškodené. Cez tú kopu kamenia sa nemohla ako dostať preč. A prečo by ti beztak nechávala svoje oblečenie?
„Hej, kam ten pes beží?“, zvolal jeden z drevorubačov ukazujúc na stopárskeho psa utekajúceho ďalej po chodníku.
„K vyhliadke. Rýchlo!“, znela odpoveď.
Všetci rýchlo nasledovali psa až k vyhliadke, kde zastavili. Stopa tam končila. Keď na vyhliadky vystúpil Treo, pochopil, prečo tam Moíra šla. Uvidel nádherný výhľad na more, prístav a desiatky lodí, ktoré sa z takejto vzdialenosti zdali byť iba drobnými omrvinkami na hladine. More sa trblietalo v zlatých lúčoch Slnka a všetko vyzeralo byť pokojné a v poriadku.
„Moíra... Moíra sem šla, aby videla na more. Aby vedela, že som v poriadku.“, lámavo vyhrkol Treo a rozplakal sa. Mal pocit, že všetko to bola jeho vina. Ak by nešiel na plavbu, ak by nešiel robiť navigátora, ak by nešiel do mesta hľadať si prácu, toto všetko by sa nemuselo stať. Moíra by po ňom nikdy nesmútila. Nikdy by nevyšla sem na horu. A nikdy by ju tu neuväznilo popadané kamenie. Treo plakal, a nedokázal sa pohnúť z miesta. Chcel spraviť čokoľvek, aby mohol vrátiť Moíru späť, no už bolo príliš neskoro.
Drevorubači rýchlo prehľadali zvyšok hory, no po Moíre nenašli ani najmenší náznak. Stopa už nikam ďalej neviedla. Zobrali Moírine veci a na vyhliadke zapichli do zeme drevený kôl, do ktorého vyrezali nápis „Moíre“. Pod neho uložili jej oblečenie a batôžtek, do ktorý naplnili všetkým jedlom, ktoré mali so sebou.
„Treo, musíme ísť. Prichádza súmrak, a v noci to tu nebude bezpečné. Poď...“, vyzval Trea najstarší drevorubač. Treo sa opatrne postavil. Pomaly sa vydali schádzať dole z hory. Treo celou cestou premýšľal, ako to mohlo všetko dopadnúť, ak by nenechal Moíru samú. A čo bude teraz bez Moíry a bábätka robiť.
Všetci pomaly prešli cez úžinu a postupne, za sebou šli po chodníku tesne popri zráze nad riečkou. Treovu myseľ na chvíľku zahmlil smútok a pocit viny, stratil cit v nohách, a nechal svoju pravú nohu šmyknúť spod seba. Bol to okamih, a drevorubači nestihli Trea zachytiť. Spadol dole zo zrázu priamo do riečky. Voda nebola divoká, plynula pomaly. No Treo si pri páde udrel hlavu a nemohol sa pohnúť. Jeho otvorené oči smerovali k sýtomodrej oblohe, a telo sa vznášalo na hladine jemne ako kvet lekna. Drevorubači za ním rýchlo bežali, chceli ho zachrániť, vytiahnuť z vody, no kým zišli dole zo zrázu, telo tam už nebolo. Trea si zobrala voda.
Jeho telo bezmocne unášal prúd vody. Treo sa márne mohol snažiť, jeho myseľ bola obkolesená temnotou. Iba zurčanie horskej vody mu robilo spoločnosť. Riečka sa postupne zmenila na veľtok, v ktorom sa bolo Treovo telo odprevádzané malými i veľkými rybičkami. Nakoniec, veľtok sa cez deltu vlieval do širokého mora plného nástrah, tajomstiev a zázrakov. More zobralo životy už mnohým ľuďom, dobrým i zlým. No Trea poznalo príliš dobre, a vedelo, že tu ešte pre neho je drobný kúsok nádeje. A tak ho unášalo ďaleko, veľmi ďaleko...
...
Po dlhom spánku si Treo pretrel oči a vzhliadol k oblohe. Slnko na neho svietilo tými najteplejšími lúčmi, aké v živote pocítil na svojom tele. Postavil sa, a obzrel sa okolo seba. Bol na nádhernej piesočnej pláži, jeho nohy stáli ešte v mokrom piesku, na ktorý dosiahla voda z penitých morských vĺn. Kúsok od pláže začínal les palmových stromov. Treo ich nikdy pred tým nevidel na vlastné oči – iba nákresy v knižkách, z ktorých sa učil, keď bol ešte chlapec, mu napovedali. V jeho domovine totiž, také stromy nerastú – je tam pre ne príliš chladno. Musel byť niekde ďaleko, ďaleko na juh od Kráľovstva.
Treo sa snažil spomenúť, čo sa mu prihodilo, no jeho spomienky na posledné dni boli roztrhané. Kráčal smerom k lesu, pozorujúc prírodu všade navôkol. Vždy mal rád všetko živé i neživé, čo táto planéta stvorila, a teraz mal príležitosť spoznať mnoho nových vecí. Palmy boli obrovské, že by ich neobčiahol ani na tri krát. Mali zaujímavú kôru, a ich listy boli úzke a veľmi dlhé. Možno by z nich mohol po vysušení postaviť aj malý čln. A tráva... tá mu bola vysoká nad hlavu. Treo bol udivený veľkosťou všetkého čo videl okolo seba. Čítal o tropických krajinách ďaleko na juhu veľa, no nikde cestopisy nespomínalo mohutnú majestátnosť prírody.
Piskľavý zvuk sa ozval z oblohy. Treo ho poznal – bola to čajka, no táto znela nejak hlasnejšie. Pozrel sa nad seba, a z oblohy sa k nemu blížila jej silueta. Táto čajka bola ale omnoho, omnoho väčšia, než by normálna čajka mala byť. A rútila sa strmhlav priamo na Trea. On sa rýchlo rozbehol smerom do lesa. Cestou schmatol do ruky vyplavený konár, aby sa mal čím brániť. Čajka nad ním tesne preletela a neschmatla Trea len preto, že na ňu namieril konár. Až vtedy si Treo uvedomil, ako veľká tá čajka v skutočnosti je. – bola aspoň tak veľká ako on a jej roztiahnuté krídla mali rozpätie, ktorému by závideli aj tie najväčšie severské orly.
Treo bežal čo najrýchlejšie do lesa, aby sa mal ako pred čajkou skryť. Predieral sa pomedzi palmy, vysokú trávu, kríky a korene. Bežal čo najďalej, no čajka sa k nemu začal znovu približovať. Cez hustý porast v lese sa Treovi ťažko utekalo. Už mu dochádzali sily, keď v diaľke uvidel kamenný múr. Tam kde je múr, sú aj obydlia, a teda aj miesto, kde by sa vedel schovať.
Bežal čo mu nohy vládali, až bol kúsok od múru. Vtedy sa šmykol na mokrých listoch a spadol na zem. Prevrátil sa, aby videl, ako rýchlo sa k nemu približuje tá obrovská čajka. Rýchlo sa plazil preč, až prišiel k múru. Vtedy si uvedomil, že múr je príliš vysoký na to, aby ho preskočil, a až moc dlhý na to, aby stihol pribehnúť k jeho koncu.
A tak tam zostal skrčený, opierajúc sa chrbtom o studené kamene múru sa pozeral na približujúcu čajku. Bola bližšie a bližšie. Už vedel že sa nikam neskryje a tak len v poslednej chvíli zatvoril oči očakávajúc, že ho čajka schmatne a roztrhá. Vtedy začul hlasný škrekot čajky, no žiadne pazúre sa do neho nezarypli.
Otvoril oči, a videl pred sebou mohutné krídlo poskladané z bledého vtáčieho peria. Krídlo prekrývalo celého Trea a chránilo ho pred útokom čajky. Treo spoza neho vykukol. Nad sebou mal neuveriteľne vysokého bociana, ktorý svojim zobákom a druhým krídlom odháňal tú obrovskú čajku. Keď si čajka uvedomila, že proti takému veľkému bocianovi ani taká obrovská nemôže vyhrať, vzdala svoju snahu a odletela preč.
Treo sa s úžasom pozeral na stvorenie, ktoré mu práve zachránilo život. Bocian mal vysokánske tmavé nohy a dokonale čisté perie, ktoré svietilo na slnku tou najbielejšou farbou. Jeho oči sa pozerali smerom na čajku letiacu čo najďalej od nich. Následne sa natočil a zohol hlavu smerom k Treovi. Ten sa najprv bál, že mu obrovský bocian chce taktiež ublížiť. Bocian len opatrne otvoril dlhý úzky zobák, z ktorého sa ozvalo:
„Videl som už nespočetne veľa ľudí, ale žiaden nebol taký, ako si ty.“
Treo bol ohromený – nikdy pred tým nepočul žiadneho bociana rozprávať. A vlastne žiadne zviera sa mu do vtedy nikdy neprihovorilo. Rozumel im, chápal ich správanie, vedel z ich pohybov čítať, ako sa cítia, a z toho všetkého mohol zistiť kadiaľ bude fúkať vietor, kadiaľ vedú morské prúdy, alebo či príde dážď či sucho. Naučil ho to jeho otec, a vďaka tomu bol takým dobrým navigátorom. No, teraz sa mu zviera prihováralo priamo – rozprávalo sa s ním slovami, nie len pohybmi. A nebolo to obyčajné zviera, bol to vysokánsky bocian. Omnoho vyšší, než akýkoľvek bocian, ktorého pred tým videl. Treo mal toľko otázok: Ako je možné, že bocian rozpráva? Akoto, že je taký vysoký? Nechce ho ton obrovský bocian zožrať?
„Ah...Ahoj!“, riekol.
„Ahoj, ja som Adalbert. A ty?“, odpovedal bocian.
„Ja som Treo... Treo zo Svätej Heleny.“, odpovedal Treo a opatrne pokračoval otázkou: „Prečo..., uhm... Prečo si taký obrovský?“
„Ja? Ja nie som obrovský. Som veľký tak akurát. Len ty si drobný.“, odpovedal Adalbert. „Všetci ľudia sú drobní, keď sa na nich pozerám z výšky oblakov. No ty, ty si drobný aj zblízka. Akoto?“
Treo sa zarazil. Obzrel sa okolo seba. Všetko okolo neho vyzeral obrovské – tráva, stromy, zvieratá. Dokonca aj ten kamenný múr bol poskladaný z velikánskych kameňov. Ale ak je Treo naozaj malý, maličký ako ľudská dlaň, potom by mohol byť svet okolo neho normálny. No prečo by bol Treo zrazu tak maličký.
„Ja? Ja nie som drobný. Veď ako by som aj mohol?“, smutne odpovedal. Zamyslel sa a dodal: „Ako veľký sú ľudia v tejto krajine?“
„Ľudí ti neviem ukázať. Kedysi na tomto ostrove žili, no to bolo veľmi dávno. Môžem ti ale ukázať ich opustené obydlie. Práve sa totiž o plot takého obydlia opieraš.“, odpovedal Adalbert. „Stačí ísť tam kúsok, a budeš ho vidieť.“, ukázal krídlom pozdĺž múra.
Treo sa pomaly vydal pozdĺž múra, a Adalbert ho dlhými krokmi nasledoval. Po chvíľke prišli k bráne z polorozpadnutého spráchniveného dreva. Vošli na dvor, a Treo uvidel zrúcaninu starého kamenného domu. Adalbert mal pravdu. Treo bol veľmi, veľmi maličký voči bráne, i voči domu. Akokoľvek sa mohol načiahnuť, nesiahal ani do polovice výšky dverí.
„Prečo som tak malý?“, spýtal sa Treo. „A ako som sa sem dostal? Nič si nepamätám.“
„Tak mi povedz, čo si pamätáš, a možno si spomenieš.“, odpovedal Adalbert.
A tak si Treo sadol do trávy v tieni pred vchodom do rozpadnutého domu, a začal rozprávať svoj príbeh. Hovoril Adalbertovi o tom, ako ho v detstve učil otec navigátorom, ako stretol Moíru, ako žili v dedinke pod horami, ako sa mali veľmi radi a ako nakoniec odišiel pracovať na more. Ako Adalbertovi opisoval jeho príhody z plavieb, pocity života na mori, ladnosť zarývania kýlu lode do morskej hladiny, čítanie hviezdneho neba v noci. Potom sa zastavil. Spomenul si aj na svoj posledný príchod domov. Ako Moíra nebola doma. Ako s drevorubačmi našli jej oblečenie v hore. A ona tam nebola...
„Nie, Moíra!“, vykríkol. „Musím ju nájsť. Musím!“, nadýchol sa, „Neviem, prečo som takýto malý. Neviem, ako som sa sem dostal. A neviem, prečo ti rozumiem. Ale musím prísť na to, čo sa stalo Moíre!“
Adalbert sa na neho chvíľku pozeral, a potom povedal: „A ja to taktiež neviem. Ale viem, kto by ti mohol pomôcť na to nájsť odpoveď. Na konci súostrovia, v hlbinách mora žije múdra Korytnačka. Tá vie veľa vecí. Už aj mne pomohla.“
„Korytnačka?“, spýtal sa Treo.
„Ano, Korytnačka. Vynára sa iba počas splnu. A ten bude práve zajtra v noci. Máš šťastie.“, odpovedal Adalbert.
„Ale, ako sa tam dostanem?“, zamyslel sa Treo nad tým, že so sebou nemá loď, ani člnok. A tak drobný by ním na mori aj tak nedokázal manévrovať.
„Si maličký. Stačí, keď sa ma dobre chytíš, a odletíme tam spolu. Moje krídla sú dosť široké na to, aby zvládli takú malú záťaž navyše.“, navrhol Adalbert.
„Letieť? Ja som nikdy nelietal. Vždy, keď som videl albatrosy kĺzať vzduchom, sníval som o tom, aké by to mohlo byť...“, zasnil sa Treo.
„Ano, letieť. Ale až zajtra. Teraz tu chvíľu počkaj. Hneď som späť.“, povedal Adalbert, rozprestrel krídla a jemným mávnutím sa vzniesol zo zeme. Ďalšie mávnutie, a už sa stratil za korunami stromov.
„Vau... Lietanie...“, povedal si sám sebe Treo, ohúrene pozerajúc na kúsok oblohy medzi stromami, nad ktoré sa vzniesol Adalbert. Predstavoval si, aký pocit to môže byť, brázdiť oblohu elegantne, len za pomoci peria na krídlach. Voľne si poletovať, plachtiť teplým vzduchom, strmhlav sa spúšťať k zemi. Pozeral sa na ten kúsok oblohy, až dokým mu zrak neskrížila včelička, zaiste letiaca k svojmu úľu. Vtedy začal znovu myslieť na Moíru. Ak on sa objavil tu, tisíce míľ ďaleko od Kráľovstva, maličký ako dlaň, čo všetko sa potom mohlo stať s Moírou. Možno, možno nie je všetko stratené. Možno je ešte šanca ju znovu vidieť.
Treo chcel vedieť odpoveď hneď, no bol veľmi unavený. Ešte pred chvíľou ležal vyplavený morom na piesočnej pláži. Nevedel ako dlho ho morské prúdy ťahali zákutiami sveta, no sily mu to ubralo riadne. Obzrel sa, či v okolí neuvidí niečo, čím by utíšil hlad, no hneď ako zdvihol hlavu, uvidel pristávať Adalberta na kamenný múrik, pri ktorom ho ochránil pred čajkou.
„Poď bližšie.“, zavolal na Trea Adalbert.
Treo vstal a priblížil sa. Na múrik nevedel vyjsť, bolo to pre neho príliš vysoko.
„Toto hniezdo pripravujem na príchod mojej družky aj z deťmi. Čoskoro by sa mali vrátiť. Dúfam...“, povedal Adalbert.
„Oh, pekné miesto.“, pochválil zdvorilo Treo.
„Priniesol som ti niečo. Sú to plody rastlín, ktoré tu kedysi nasadili ľudia. Teraz sa o ne už nemá kto starať, no stále majú úrodu.“, riekol Adalbert, a zobákom zhodil z hniezda bobuľky hrozna a niekoľko orieškov.
„Ďakujem! Ďakujem veľmi pekne! Ani nevieš, ako moc si mi práve pomohol.“, povedal Treo a pustil sa do jedla. Šťavnaté hrozno mu zahnalo smäd a oriešky hlad. Treovo telo potrebovalo ale ešte veľa spánku pred tým, ako sa pustí do dobrodružstva. A tak, ako Slnko zapadalo za červenkastý obzor, Treova myseľ sa začala ponárať do ríše snov.
„Hmm. Adalblert?“, oslovil Treo bociana, ktorý mu zachránil život. „Prečo si tu v pripravuješ hniezdo? Veď bociany teraz odlietajú na sever, aby strávili leto v chladnejších krajinách.“, spýtal sa unaveným hlasom.
„Stratil som dar... A tak nemôžem odletieť.“, odpovedal Adalbert.
„Aký dar?“, spýtal sa Treo.
„Dar vedieť, ktorý smer je ten správny, kam sa mám uberať na cestách.“, smutne odpovedal Adalbert.
„Oh, to mi je ľúto... Dúfam, že ho niekedy znovu nájdeš.“, nádejal sa Treo.
„Určite sa mi niekedy vráti. A možno to ani nebudem čakať.“, vyjadril svoju nádej Adalbert, a po chvíľke dodal: „A prajem ti dobrú noc!“
„Dobrú noc aj tebe!“, odzdravil sa Treo.
...
„A ďakujem.“
„Aj ja ďakujem.“
No comments:
Post a Comment