Bolo skoré ráno po veľmi krátkej noci, aké na Férei v tomto ročnom období bývajú. Síce sa už slnečné lúče rozlievali krajinou, neboli to oni, ktoré Trea zobudili. Ešte pred tým ho totiž zo spánku vyrušil nežný ženský hlas.
„Oh, Dóiteán, Oh, Dóiteán! Pomôž mi, ukáž mi... Ja, Keeva, celým srdcom ťa prosím...“, po tichu šepkala žena, so zavretými očami kľačiaca na zemi otočená smerom k vŕbe.
Bola to modlitba za seba, za svoje deti a za ich budúcnosť. Matka, čo stratila svojho muža, bojovala a snažila sa čo najviac, aby sa mohla postarať o svoje deti. No jedného dňa, z ťažkej a nikdy nekončiacej práce v sadoch, jej ochoreli ruky. Zápästia mala veľmi boľavé, a akékoľvek úkony ju nepríjemne trápili. Nevedela už tak dobre pracovať. Nevedela zarobiť toľko veľa peňazí. Bála sa, že to nepostačí na vychovanie jej dvoch detí, ktoré milovala.
A tak prosila sily, nech jej pomôžu. Dúfala, že ju vyliečia. Alebo jej nájdu lepšiu robotu v sade. No najväčšmi sa bála o svoje deti – tie by na to mohli zle doplatiť, ak by sa jedného dňa o ne ich mama nevedela už postarať. A tak sa Keeva modlila hlavne za ne.
Treo si spomenul na Moíru a uvedomil si všetko utrpenie a strach, ktorý mohla prežívať, keď bol preč na plavbách a ona zostávala sama doma v neistotách. Hlavu mal plnú spomienok a snov... a cítil sa previnilo. A práve v tom momente sa pozeral spoza vŕby na človeka, ktorý nezištne potreboval pomoc.
Nemohla ho vidieť – Treo a Adalbert spali z opačnej strany širokej vŕby, a pokým by sa Adalbert nepohol, bolo by ťažké si ich všimnúť. Spoza bútľavého kmeňa totiž vykúkali iba končeky Adalbertovho peria a kúsok Treovej hlavičky – akurát toľko aby Keevu mohol jedným okom sledovať.
No Adalbert sa zobudil a po otvorení očí si hneď roztiahol na široko svoje dlhočízne krídla. Modliaca sa žena sa vyplašila a rýchlo spravila pár krokov dozadu. Zarazila sa na chvíľku aby si uvedomila, že za vŕbou sa práve prebúdzal do nového dňa krásny biely bocian. Nikdy nevidela bociana v takej blízkosti. Takto sa zdal omnoho väčší a majestátnejší než bociany brázdiace oblohu.
„Oh, prepáč...“, ospravedlnila sa. Bála sa, že vyrušila divokého vtáka zo spánku.
Adalbert si až teraz všimol, že pri vŕbe nie sú sami. Vyplašil sa, vystrel nohy a rýchlo zamával krídlami. Žena sa ešte väčšmi vyľakala, až upustila kvietok, ktorý držala v ruke a rozbehla sa preč.
„Nie, počkaj!“, zakričal za ňou Treo a vybehol spoza vŕby. „Nemusíš sa báť...“
Zastavila sa. Nespomínala si, že by niekde v blízkosti videla človeka, no teraz sa k nej ľudský hlas prihováral. Otočila sa a samým prekvapením zostala nehybná. Nebola to obrovská šírka Adalbertových krídel, ktorá ju prekvapila, ale drobnosť človeka, ktorý k nej hovoril.
„Dobrý deň Vám prajem. Volám sa Treo.“, opatrne sa pozdravil.
„Oh...“, povzdychla Keeva s výrazom na tvári, z ktorého by sa dali naraz vyčítať všetky emócie. Ešte chvíľočku sa na Trea pozerala, a potom sa otočila, a rýchlo utekala dolu po stráni, smerom k čerešňovému sadu.
Treo za ňou už neutekal. Chápal, prečo sa naplašila. On sám by bol zarazený, ak by niekedy uvidel takého malého človiečika, ako je on sám. Chvíľku stál a pozeral sa dolu stráňou na začiatok úpätia kopca, kde stál zelenajúci sa sad, v ktorom sa stratila ženská postava. Mysľou mu preletela živá spomienka na prekrásne ovocné stromčeky rastúce za jeho domčekom, na zvuk včeličiek, ktoré ich opeľovali, a na Moíru, ktorá sa o ne starala. Veľmi si prial, aby to bolo znovu skutočnosťou. No rýchlo si uvedomil, že spomínanie mu nepomôže, nech je plné i tých najkrajších obrazov a myšlienok. Teraz totiž potrebovali on a Adalbert pomôcť tomu hlasu, ktorý ich ráno zobudil do dňa. Iba to ho mohlo posunúť bližšie k Moíre.
Treo sa otočil a rýchlo utekal k Adalbertovi.
„Rýchlo, rýchlo... Nesmieme ju stratiť. Vyleť vysoko a povedz mi, kam šla.“, hovoril na práve prebudeného bociana.
Ten sa ešte raz roztiahol naprázdno krídla, skrčil sa a povedal: „Poď, poletíme spolu!“
Treo na neho rýchlo vyskočil, chytil sa povrázku, ktorý mal Adalbert zašuchorený pod perím, a spolu vzlietli do vzduchu.
