Bolo skoré ráno po veľmi krátkej noci, aké na Férei v tomto ročnom období bývajú. Síce sa už slnečné lúče rozlievali krajinou, neboli to oni, ktoré Trea zobudili. Ešte pred tým ho totiž zo spánku vyrušil nežný ženský hlas.
„Oh, Dóiteán, Oh, Dóiteán! Pomôž mi, ukáž mi... Ja, Keeva, celým srdcom ťa prosím...“, po tichu šepkala žena, so zavretými očami kľačiaca na zemi otočená smerom k vŕbe.
Bola to modlitba za seba, za svoje deti a za ich budúcnosť. Matka, čo stratila svojho muža, bojovala a snažila sa čo najviac, aby sa mohla postarať o svoje deti. No jedného dňa, z ťažkej a nikdy nekončiacej práce v sadoch, jej ochoreli ruky. Zápästia mala veľmi boľavé, a akékoľvek úkony ju nepríjemne trápili. Nevedela už tak dobre pracovať. Nevedela zarobiť toľko veľa peňazí. Bála sa, že to nepostačí na vychovanie jej dvoch detí, ktoré milovala.
A tak prosila sily, nech jej pomôžu. Dúfala, že ju vyliečia. Alebo jej nájdu lepšiu robotu v sade. No najväčšmi sa bála o svoje deti – tie by na to mohli zle doplatiť, ak by sa jedného dňa o ne ich mama nevedela už postarať. A tak sa Keeva modlila hlavne za ne.
Treo si spomenul na Moíru a uvedomil si všetko utrpenie a strach, ktorý mohla prežívať, keď bol preč na plavbách a ona zostávala sama doma v neistotách. Hlavu mal plnú spomienok a snov... a cítil sa previnilo. A práve v tom momente sa pozeral spoza vŕby na človeka, ktorý nezištne potreboval pomoc.
Nemohla ho vidieť – Treo a Adalbert spali z opačnej strany širokej vŕby, a pokým by sa Adalbert nepohol, bolo by ťažké si ich všimnúť. Spoza bútľavého kmeňa totiž vykúkali iba končeky Adalbertovho peria a kúsok Treovej hlavičky – akurát toľko aby Keevu mohol jedným okom sledovať.
No Adalbert sa zobudil a po otvorení očí si hneď roztiahol na široko svoje dlhočízne krídla. Modliaca sa žena sa vyplašila a rýchlo spravila pár krokov dozadu. Zarazila sa na chvíľku aby si uvedomila, že za vŕbou sa práve prebúdzal do nového dňa krásny biely bocian. Nikdy nevidela bociana v takej blízkosti. Takto sa zdal omnoho väčší a majestátnejší než bociany brázdiace oblohu.
„Oh, prepáč...“, ospravedlnila sa. Bála sa, že vyrušila divokého vtáka zo spánku.
Adalbert si až teraz všimol, že pri vŕbe nie sú sami. Vyplašil sa, vystrel nohy a rýchlo zamával krídlami. Žena sa ešte väčšmi vyľakala, až upustila kvietok, ktorý držala v ruke a rozbehla sa preč.
„Nie, počkaj!“, zakričal za ňou Treo a vybehol spoza vŕby. „Nemusíš sa báť...“
Zastavila sa. Nespomínala si, že by niekde v blízkosti videla človeka, no teraz sa k nej ľudský hlas prihováral. Otočila sa a samým prekvapením zostala nehybná. Nebola to obrovská šírka Adalbertových krídel, ktorá ju prekvapila, ale drobnosť človeka, ktorý k nej hovoril.
„Dobrý deň Vám prajem. Volám sa Treo.“, opatrne sa pozdravil.
„Oh...“, povzdychla Keeva s výrazom na tvári, z ktorého by sa dali naraz vyčítať všetky emócie. Ešte chvíľočku sa na Trea pozerala, a potom sa otočila, a rýchlo utekala dolu po stráni, smerom k čerešňovému sadu.
Treo za ňou už neutekal. Chápal, prečo sa naplašila. On sám by bol zarazený, ak by niekedy uvidel takého malého človiečika, ako je on sám. Chvíľku stál a pozeral sa dolu stráňou na začiatok úpätia kopca, kde stál zelenajúci sa sad, v ktorom sa stratila ženská postava. Mysľou mu preletela živá spomienka na prekrásne ovocné stromčeky rastúce za jeho domčekom, na zvuk včeličiek, ktoré ich opeľovali, a na Moíru, ktorá sa o ne starala. Veľmi si prial, aby to bolo znovu skutočnosťou. No rýchlo si uvedomil, že spomínanie mu nepomôže, nech je plné i tých najkrajších obrazov a myšlienok. Teraz totiž potrebovali on a Adalbert pomôcť tomu hlasu, ktorý ich ráno zobudil do dňa. Iba to ho mohlo posunúť bližšie k Moíre.
Treo sa otočil a rýchlo utekal k Adalbertovi.
„Rýchlo, rýchlo... Nesmieme ju stratiť. Vyleť vysoko a povedz mi, kam šla.“, hovoril na práve prebudeného bociana.
Ten sa ešte raz roztiahol naprázdno krídla, skrčil sa a povedal: „Poď, poletíme spolu!“
Treo na neho rýchlo vyskočil, chytil sa povrázku, ktorý mal Adalbert zašuchorený pod perím, a spolu vzlietli do vzduchu.
V rannom svite krúžili vysoko nad ovocnými sadmi Férei rastúcimi na úbočí kopca, na ktorom strávili poslednú noc. Jablká a hrušky na stromčekoch bolo ešte zelené – tie totiž dozrievajú v tejto krajine až v neskorú jeseň. No černicové kríky na konci sadu boli obsiate sladkými čiernymi bobuľkami. K ním práve prichádzali ženy z dediny, aby pozbierali úrodu.
Chvíľku Adalbertovi trvalo, kým medzi nimi rozoznal Keevu. Šla až na samý koniec sadu, ku osamotenej skupinke kríkov a v rukách mala niekoľko prázdnych košíkov, šatku a rukavice. Šatku si uviazala jedným rohom k ľavej ruke a ďalšími dvoma k zástere. Odtrhla niekoľko zrelých bobuliek z kríku a pustila ich. Jemne spadli do šatky a skĺzli sa po nej až k zástere, kde sa prehupli do vrecka.
Adalbert s Treom potichu pristáli neďaleko od nej. Treo rýchlo podišiel bližšie a znovu ju oslovil:
„Dobrý deň! Moje meno je Treo. Chceme Vám pomôcť...“
Keeva spustila do šatky bobuľky, ktoré mala v ruke a otočila sa smerom k Treovi. Očakávala, že uvidí dospelého muža, no kúsok pred ňou na zemi stála malá postavička – rovnaká, aká ju vystrašila počas rannej modlitby pri Vŕbe. Nevedela, čo má robiť. Dodnes nikdy nevidela tak malého človiečika.
„Neľakaj sa, prosím.“, ukľudňoval ju Treo.
„...ale...“ opatrne začala hovoriť, „..ale veď ty si strašne maličký...“.
„Oh, áno, viem...“, sklonil pohľad k svojmu telu. Vzdychol, a pozrel sa späť na Keevu a pokračoval:
„Ale to teraz nie je dôležité. Ja a Adalbert – ten krásny biely bocian“, ukázal rukou na Adalberta stojaceho o kúsok ďalej, „ – ti chceme pomôcť. No, vlastne, potrebujeme ti pomôcť...“
„Naozaj? Ja som si myslela, že ste duchovia krajiny, ktoré som ráno nejak vyplašila. Bála som sa, že mi spravíte niečo zlé... A teraz mi chcete pomôcť? Prečo? A... ...ako je možné, že si taký maličký?“, začala sa vypytovať.
„Som rovnaký človek, ako ty alebo ktokoľvek iný... Len, len som spravil v živote veľkú chybu a ranil som niekoho, koho som miloval väčšmi než svoj vlastný život. A to všetko vo viere, že robím správne. Všetko som stratil... No more, to isté more, ktoré ma držalo ďaleko od rodiny, mi dalo druhú šancu – šancu pokúsiť sa k nej znovu vrátiť.“, sklopil zrak k zemi a povzdychol si.
„A Adalbert, on mi dal možnosť to uskutočniť. Ukázal mi, že cesta tu je aj keď ju už nevidím... Na jeho krídlach sme zdolali diaľky morí až k Bórei a napokon sme prileteli sem na Féreu.“
„Oh, a prečo to všetko?! Prečo ste prileteli až sem?“, spýtala sa Keeva.
„Našli sme tu srdce, ktoré je posledným chýbajúcim článkom do čarovnej fontány. Potrebujeme ju opraviť, aby sme vďaka jej zázračnej vode mohli letieť ku hviezdam, nájsť odpoveď a... zachrániť Moíru.“ vysvetľoval Treo, „No kamenné srdce na vrchole kopca je obrastené koreňmi Vŕby.“
„Dóiteán!“, pošepkala Keeva. „Hádam jej nechcete ublížiť...“
„Povedala nám, že máme dokončiť tri úlohy, a potom uvoľní korene obrastajúce srdce. Prvou úlohou je pomôcť tebe...“, dodal Treo a hneď pokračoval: „Bola si prvým hlasom, ktorý sme ráno začuli.“
„Pomôcť mne?“, spýtala sa Keeva. „No ja nemôžem prijať vašu pomoc - nijak som si ju nezaslúžila.“
„Ale podľa tvojej modlitby tú pomoc potrebuješ... Prosím, dovoľ nám...“, slušne požiadal Keevu Treo.
„Oh...“, chvíľku premýšľala a nakoniec prikývla. „Dobre... Ale nechajte ma teraz pracovať. Nech ma tu nenájdu sa s Vami rozprávať a nerobiť si svoju prácu.“
„Dobre, ja... ja ti môžem pomôcť s oberaním bobuliek. Som malý, a vďaka tomu sa ľahko dostanem tam, kde by tvoje ruky nedosiahli alebo by boli poškriabané.“, riekol Treo. „A Adalbert... Hmm, on bude môcť odnášať nazbierané bobuľky ku skladu na druhej strane sadu rýchlejšie, než akýkoľvek človek.“
„Ďakujem... Ďakujem vám veľmi pekne za vašu ochotu.“, poďakovala Keeva.
A tak Treo rýchlo vyliezol na černicový krík, vyškriabal sa k halúzkam úplne na vrchu, a začal trhať zrelé bobuľky. Hádzal ich pomedzi halúzky kríku až Keeve do šatky. A tak im šlo oberanie rýchlejšie. Keď bol košík naplnený, Adalbert ho schytil a preletel s ním na druhú stranu sadu, kde ho nechal pri voze. Zobral odtiaľ iný, prázdny, košík a vrátil sa rýchlo späť.
Takto oberali čučoriedky až do predpoludnia, kedy Keeva zastonala – začala ju bolieť ruka. Najprv si okolo zápästia nasadila náramok, no bolesť to utíšilo iba na chvíľku. Následne si ruku precvičila, začala oberať čučoriedky trochu inak, no všetky pokusy jej uľahčili od bolesti len dočasne.
„Stále to bolí?“, spýtal sa úprimne.
„Oh, nie... Nie je to také hrozné...“, odpovedala a snažila sa usmiať i napriek bolesti.
Treo ale vedel, že sa Keeva stále trápi. Zastavil sa a pozerajúc na Keevu premýšľal, ako inak by jej mohli pomôcť. Prerušil ho až zvuk kostolného zvona oznamujúceho poludnie. Keeva dooberala posledných niekoľko bobuliek, položila ich do košíka, a otvorila si batôžtek, v ktorom mala zabalené jedlo na obed.
„Nemám toho moc, ale malo by nám to vystačiť všetkým trom. Teda... Ak ty, Treo, ješ tak málo, ako si maličký.“, usmiala sa.
Všetci sa sadli na slnkom zohriatu zem, a spoločne sa najedli. Pri tom jej Treo rozprával, ako vyzerá svet v Kráľovstve, ako je more všade trochu iné, a ako sa mu cnie za domovom. Keeva im rozprávala o Férei, o prírode, o práci v sade, o stromčekoch, o krásach a starostiach jej života, a o tom, ako jej deti rýchlo rastú.
Vtedy si Treo uvedomil, že to, ako jej pomáhajú, jej pomôže iba dnes, no potom, keď odídu, sa bude musieť Keeva trápiť rovnako ako pred tým. A tak navrhol:
„Nie som žiadny bylinkár. Som navigátor a šíre more poznám lepšie, než lúky okolo môjho domu. No stále viem, z akých rastliniek mi Moíra robievala liečivé obklady, keď ma niečo bolelo. Boli to bylinky, ktoré bežne rastú v prírode. Ak ich nájdeme a pozbierame, naučíme ťa robiť liečivé obklady, a budeš sa cítiť lepšie.“, povedal, a pozrel sa na Adalberta. Ten sa pred inými ľuďmi ale bál rozprávať, a tak iba prikývol hlavou.
A hneď po obede tak Treo a Adalbert urobili. Vzlietli k oblakom, a vydali sa hľadať liečivé bylinky, ktoré by mohli Keevu vyliečiť. Ako prvú hľadali materinu dúšku - tymián. Treo vysvetlil, ako rastlinka materinej dúšky vyzerá, a Adalbert hneď vedel, kde ju má hľadať. Vzlietli ponad vrcholky prvých kopcov ostrova, a odtiaľ sa rozhliadli navôkol. Na suchom južnom úpätí hôr zmiešané kamene s hlinou vytvorili dokonalé prostredie pre tieto rastlinky. Tam do batôžka natrhali niekoľko ich lístkov a vetvičiek spolu s drobnými púčikmi tesne pred kvitnutím, a šli hľadať ďalšiu bylinku.
Tou bola voňavá mäta. Keďže tá má rada vlhkú tmavú pôde, Adalbert spolu s Treom preletel ponad všetky riečky a potoky v okolí mesta. Zem je vo Férei moc kamenistá, a tak aj riečky sa šinú zväčša len cez skalnaté korytá. Preto sa obaja riadne nalietali, dokým našli dokonalé zákutie, kde sa tok rieky krútil dosť natoľko, aby popri ňom vo vlhkej zemi rástla mäta.
Do liečivej mastičky im chýbala už len posledná rastlinka – bylinka deviatich mocí. Toto bola jedna z najliečivejších byliniek v Kráľovstve, a okrem mastičiek s z nej robili čaje a liečivé odvary. Mala veľké zelené listy a nádherné ružice ružovo-bielych kvetov. Rástla kúsok domčeka v ktorom Treo a Moíra bývali. Ten bol ale neúprosne ďaleko odtiaľto. Treo by bol veľmi rád, ak by mohol iba vyjsť z domčeku, prejsť sa na kraj dvora a natrhať tieto bylinky. No tu bol vo Férei, kde príroda bola rozdielna od tej vo Svätej Helene. Na Férei bylinka deviatich mocí nerástla.
Adalbert a Treo preleteli ponad všetkými okrajmi lesa, ktoré viedli popri vode, no nikde bylinku neuvideli. Snažili sa, na niektorých miestach aj zosadli, a prešli sa peši. No bylinka, ani jej podobná, tu nerástla. Sklamaní sa vrátili späť do ovocného sadu, a pristáli kúsok od Keevy, ktorá opatrne oberala sladké černice.
Treo odopol z Adalbertovho chrbta batôžok, v ktorom boli nazbierané materiná dúška a mäta. Ovoňal bylinky posledný krát pred tým, ako ich podal Keeve.
„Toto sú rastlinky, ktoré ti pomôžu s boľavou rukou. Ak ich vysušíš a pokrájaš na drobné kúsočky, môžeš si z nich spraviť mastičku, ktorú si budeš natierať na zápästia. Dúfame, že to bude mať dosť sily.“
Keeva im obom vrúcne poďakovala a dodala: „Neviem, ako sa Vám mám odvďačiť. Nemám nič, čo by som Vám dala za vašu pomoc. Iba pokorné poďakovanie...“
Usmiala sa.
„Nevieme, ale či to zaberie. Nepodarilo sa nám nájsť poslednú rastlinku – bylinku deviatich mocí. Tá má najväčšiu silu...“, odpovedal smutne Treo. Popísal Keeve ako bylinka deviatich mocí vyzerá, no tá len potvrdila, že taká rastlinka na Férei naozaj nerastie.
„Oh... Netrápte sa tým. Verím, že to pomôže aj bez nej.“, snažil sa upokojiť Trea a Adalberta. Na oboch tvárach ale videla neustupujúce sklamanie, a tak pokračovala:
„Niektoré veci sa niekedy nedajú vyriešiť a je zbytočné si nad nimi toľko lámať hlavu. Často je lepšie sa vtedy pobiť s niečím iným, na čo sme dosť silní, a vyčkať, kým príde lepšia príležitosť a tú chopiť do rúk. A niekedy, nech je to akokoľvek smutné, je naším údelom iba pretrpieť, čo nám bolo udelené, a oddať sa niečomu, na čom nám najviac záleží. A to sú pre mňa moje deti. Sú všetkým dôležitým, čo v živote mám.“
Nezvyčajná trojica oberala černice až dokým zvon neohlásil šesť hodín. Posledné košíky s černicami boli naplnené a odnesené ku skladu. Treo a Adalbert sa rozhodli stráviť podvečer využívaním stúpajúcich vzdušných vetrov, ktoré slniečko vyhrialo svitom na kamenných stráňach. Premýšľali nad tým, čo všetko spravili zle. Prečo nevedeli Keeve pomôcť. Ako vysvetlia duchu vŕby Dóiteán, že nedokázali splniť úlohu, ktorá bola taká jasná.
Lietali a učili sa. Treo sa postupne vžíval do prírodných zákonov plavby vzduchom naprieč oblohou, zatiaľčo Adalbert začínal zapadať do prostredia, v ktorom nikdy pred tým nebol, no bol predurčený tu stráviť letá. Bol tu len deň, no už teraz vedel, kde aká riečka, či potok tečie, ako sa niektoré rastlinky podobajú alebo nepodobajú na tie, ktoré mal v pamäti.
Práve prelietali nad hladinou najširšej rieky, ktorá oddeľovala okolité dedinky od mestečka, keď si všimli na brehu dav ľudí. Netrpezlivo tam čakali na kompu z druhej strany rieky. Tej sa ale pretrhli obe laná, a tak nebolo možné ju dostať na opačný breh bez toho, aby niekto nemusel preplávať naprieč riekou. Jej príliš silný prúd ale odradil každého odvážlivca.
„Neboj sa.“, riekol Adalbert, a pristál kúsok od davu ľudí, len aby zosadil Trea. Hneď na to vyletel späť do vzduchu, preletel ponad rieku, kde schytil voľný koniec lana do zobáku. Otočil sa a vydal sa preletieť rieku späť, ťahajúc lano za sebou.
Ťažké lano sa ponáralo do prúdu rieky, ktorá ho vláčila sem a tam. Nárazy prúdu boli niekedy také silné, že letiaceho Adalberta takmer stiahlo pod hladinu. On ale mával krídlami najviac ako vládal. Všetci ľudia na neho s úžasom pozerali. Po veľmi náročnom prelete Adalbert dokázal pretiahnuť lano pre kompu cez celú šírku rieky. Bol vyčerpaný. Ležiac na brehu pomaly rozdýchaval námahu, pričom sa okolo neho vytvorila hradba ľudských tiel. Vyzeralo to ako obkľúčenie, no v tvárach ľudí bola radosť a údiv.
Ten sa zväčšil keď sa pomedzi ich nohy predral Treo a pristúpil k Adalbertovi.
„Adalbert! Ty si to dokázal! Úžasné!“, povedal. Pozrel sa na koniec lana a dodal:
„To lano sa neroztrhlo. Koniec nie je poškodený...“
Prekvapení ľudia stáli zmeravene pozerajúc sa na hrdinského bociana a jeho malého hovoriaceho človiečika. Napokon jeden z davu vystúpil, vzal koniec lana do ruky a riekol:
„Oh, ďakujeme vám obom... Nie, lano naozaj nie je poškodené - asi sa iba uvoľnil uzol. Tieto laná sa veľmi ťažko zaväzujú...“
Treo ale počas rokov strávených ako navigátor videl pevné uzle aj na omnoho horších lanách. A tak sa podujal, a naučil ľudí, ako majú správne zaviazať lano k brehu spôsobom, ktorý zaručí, že sa už nikdy neuvoľní. Mladíci obsluhujúci kompu sa pozorne priúčali novým typom uzlov, a nakoniec sa podujali sami koniec lana pevne priviazať k brehu. Hneď po tom, ako tak spravili, kompa začala križovať rieku tam a späť. Vďaka tomu sa čakajúci ľudia mohli na noc vrátiť domov do svojich príbytkov.
Adalbert s Treom pristáli na streche kostola v mestečku, ktoré už vôbec nebolo tak rušné, ako cez deň. Pozorovali červené zore, ktoré boli spomienkou na príjemne teplé slnko, ktoré vyhrievalo Féreu počas dňa. Premýšľali nad Keevou, nad obetovaním sa, nad neľahkou snahou poskytovať pomoc, nad opravenou kompou... Deň sa im zlieval do vriacich myšlienok.
„Moíra...“, povzdychol si Treo, preberajúc v ruke jeden z lístočkov na halúzke, ktorú im dala Dóiteán.
„Ako ju zachránim, keď som zlyhal už aj pri niečom, čo je tu, na dosah? A ona je tak ďaleko. Možno sme to boli mi, čo sme potrebovali najviac pomoci!“
Zložil si hlavu do dlaní, pričom sa mu z ruky vyšmykol lístok. Chcel ho rýchlo zachytiť, no morský vietor ho uniesol preč, a hral sa s ním, až kým nezmizol v diaľke.
„Pomohli ste najviac, ako ste mohli.“, ozval sa tichý hlas nevedno odkiaľ. Bol to hlas, ktorý patril Dóiteán.
„Pozrite sa do okna najbližšieho domu.“, dodal hlas.
Treo a Adalbert sa nahli a nazreli zo strechy kostola do okna susedného domu. Boli v ňom dve malé deti, ležiace v postieľke. Práve ich ukladala k spánku ich matka. Hovorila im, ako je šťastná, že ich môže túto noc vidieť. Za to bola vďačná niekomu, kto opravil roztrhnuté lano na kompe, inak by sa vôbec nevedela túto noc dostať domov. Pobozkala obe deti na čelo, zhasla sviečku a jemným hlasom im začala spievať tú najsladšiu uspávanku na svete.
„Niekedy zachránime ostatných ľudí, a ani o tom nevieme.“, pošepkala tichúčko Dóiteán, aby neprerušila tóny uspávanky prichádzajúce z okna susedného domu. Tie odprevádzali do ríše snov nielen deti, ale aj Trea a Adalberta. Spievala ich totiž Keeva – pani, ktorej sa snažili celý deň márne pomôcť, až sa im to nakoniec podarilo aj keď o tom nevedeli.
No comments:
Post a Comment