Navigator (short story) - Chapter VI

Letné rána v Bórei sú prekrásne. Slnko vychádza už veľmi skoro a svojimi zubatými lúčmi rozčeruje hmlu, ktorá počas krátkej noci sadla na krajinu. Síce prenikavo svieti, vonku je ešte stále chladno. A rosa je všade – úplne všade. Na tráve, na stromoch, a dokonca aj na kríku rastúcom na streche starčekovho domu, sú malé guľôčky vodných kvapôčok. No stačilo, aby sa Slnko vyhuplo vyššie nad horizont, a jeho svit sa opieral o stráne trošku dlhšie, a rosa pláchla aj z tých najskrytejších pavučín.

A vtedy sa prebudil aj Treo a Adalbert. Spalo sa im najpríjemnejšie zo všetkých nocí z celej ich cesty. Boli v teple starčekovho domu, a spať šli s mysľami plnými prekrásnych príbehov, ktoré sa podľa bájí a legiend kedysi dávno odohrali v krajine v ktorej sa práve nachádzali.

No, museli ju opustiť, aj keď bola krásna a plná dobrosrdečných ľudí. Ich cesta totiž pokračovala ďalej – do krajiny Férea, na miesto, kde cudzinec, ktorí postavil zázračnú fontánu, nechal svoje srdce. Alebo tak aspoň pravila jeho mapa.

Navigator (short story) - Chapter V

Aby sa Adalbert s Treom dostali ďaleko na sever k fontáne z máp múdrej Korytnačky, preleteli obrovské diaľky.  Na dočerpanie síl sa počas cesty ešte zastavili v krajinách býkov, vysokých ľudí, úzkych domčekov či červených listov. Každá krajina bola niečím výnimočná a mala svoj vlastný príbeh. No žiadna nebola tak čarovná, ako tá, v ktorej sa nachádzala čarovná fontána.

Keď k nej prilietali, Treo z Adalbertovho chrbtu už z diaľky videl vysoké hory, týčiace z vody, pokryté snehom a ľadom. Na ich úpätiach žiarili lúky odtieňmi zelenej a žltej farby, po ktorých sa preháňali stáda ovečiek. Pri nich čupeli malé roztrúsené domčeky, a dole pri kraji bolo drobné mestečko s prístavom.

Keď spolu doleteli ponad súš, Adalbert ešte nabral výšku, aby si rozhliadol navôkol celého ostrova. Hory pokryté snehom skrývali v svojich puklinách rozžhavenú lávu. Len kúsok od seba naraz jestvovali mráz a oheň, a z ich objatia vznikala para a rodila sa nová zem.

Síce Adalbert a Treo leteli už veľmi dlho a obaja boli vysilení, vďaka obkreslenej mape vedeli, kde presne sa zázračná fontána nachádza a hneď tam zamierili. Prelietali ponad pláne vlniacej sa trávy, pod úpätím hôr, až nakoniec dosiahli hranu útesu, ktorého obmývalo more. Hneď pod ňou, zo steny útesu, vytŕčala smerom do mora nádherná mramorová fontána. Mala tvar poloblúka, v jej strede sa nachádzala kamenná socha suchého stromu, z ktorého končekov konárov mali vytekať malé prúdy vody. No žiadna voda ňou nepretekala. Fontána bola prázdna.

Navigator (short story) - Chapter IV

Vlhkým morským vzduchom sa vinulo ranné štebotanie vtákov z lesa a Slnko svojimi lúčmi presvietilo i tie najtmavšie zákutia lesa na ostrove. Treo otvoril oči, a videl ako si Adalbert vo svojom hniezde na múriku čistí belavé perie.

„Dobré ráno!“ riekol unaveným hlasom.

„Dobré ráno, Treo! Dnes ťa čaká let vysoko v oblakoch, ponad kopce a moria. Tešíš sa?“, spýtal sa Adalbert.

„Veľmi. Ale taktiež sa bojím. Nikdy v živote som nelietal. Iba som o tom sníval.“, priznal sa Treo, a zamyslene dodal. „Budem sa na to musieť pripraviť.“

„Neboj sa, nie je to nič ťažké. Len sa ma budeš musieť držať a dôverovať mi.“, Adalbert upokojil Trea.