Letné rána v Bórei sú prekrásne. Slnko vychádza už veľmi skoro a svojimi zubatými lúčmi rozčeruje hmlu, ktorá počas krátkej noci sadla na krajinu. Síce prenikavo svieti, vonku je ešte stále chladno. A rosa je všade – úplne všade. Na tráve, na stromoch, a dokonca aj na kríku rastúcom na streche starčekovho domu, sú malé guľôčky vodných kvapôčok. No stačilo, aby sa Slnko vyhuplo vyššie nad horizont, a jeho svit sa opieral o stráne trošku dlhšie, a rosa pláchla aj z tých najskrytejších pavučín.
A vtedy sa prebudil aj Treo a Adalbert. Spalo sa im najpríjemnejšie zo všetkých nocí z celej ich cesty. Boli v teple starčekovho domu, a spať šli s mysľami plnými prekrásnych príbehov, ktoré sa podľa bájí a legiend kedysi dávno odohrali v krajine v ktorej sa práve nachádzali.
No, museli ju opustiť, aj keď bola krásna a plná dobrosrdečných ľudí. Ich cesta totiž pokračovala ďalej – do krajiny Férea, na miesto, kde cudzinec, ktorí postavil zázračnú fontánu, nechal svoje srdce. Alebo tak aspoň pravila jeho mapa.
Ich cesta ale bola ešte veľmi dlhá. Bóreu a Féreu rozdeľoval oceán. Obaja museli spolu preletieť ponad šíravy jeho ľadových vôd naraz. Nemali sa kde zastaviť, žiadna súš medzi oboma krajinami už nebola. A tak si Treo zobral iba to najdôležitejšie so sebou – mapy v kapsičke a jedlo na cestu. Starček mu ešte z čerstvo uštrikovanej ponožky spravil sveter, aby aj ďalšie chladné noci bol aspoň trochu v teple. Adalberta našťastie chránilo jeho perie, ktoré bolo do takéhoto počasia ideálne.
Obaja sa poďakovali starčekovi a mladému pastierovi za prichýlenie cez noc.
„Ah, radi sme spravili.“, odpovedal starček a dodal: „A nezabudnite na príbehy, ktoré sme Vám povedali. Každý má totiž kúsok pravdy, ktorá vám môže pomôcť.“
„Nezabudneme!“, odpovedal Treo, držiac sa lanka na Adalbertovom chrbte a naposledy sa pozdravil: „Dovidenia!“
Adalbert zamával krídlami a spolu s vzniesli k oblohe.
Ešte za nimi na plné pľúca kričal malý pastier: „Ahojte! Ahojtééé! A ďakujeme za nájdenie zatúlaného jahniatka!“.
...
„Je mi už príliš veľká zima. Nevládzem už.“, drkotal zubami Treo, držiac sa lanka okolo Adalbertovej hrude. Leteli vysoko v ľadovom vetre, nad širokou vodou už niekoľko dní bez prestávky. Obloha bola zakrytá hustými oblakmi, ktoré bránili akémukoľvek Slnečnému jasu, aby zohrial ich telíčka.
„Vydrž ešte... Sám si vravel, že by to mal byť už iba kúsok.“, povzbudil ho Adalbert. „A hviezdy neklamú... To si mi taktiež vravel...“ doplnil. „Skús sa ešte viac zašuchoriť do môjho peria.“, poradil Treovi, aj keď aj jemu už omŕzali končeky krídiel.
Treo sa len viac pritisol k Adalbertovmu telu. Nemal už viac síl. Adalbert cítil, ako sa Treovo uchopenie pomaly uvoľnuje, a začína sa kĺzať na bok. Ešte trošku, a spadne z jeho chrbta dole, do ľadovej vody. A tak Adalbert naširoko roztiahol krídla, nech sa Treovo telo zachytí o ne, a neukĺzne z Adalberta preč. No taktiež to znamenalo, že Adalbert nimi nemohol tak dobre mávať ako doposiaľ.
„Och, Treo! Treo! Vstávaj a drž sa! Prosím!“, snažil sa Adalbert prebudiť Trea no ten neodpovedal. „Nemôžem takto mávať krídlami. Ak sa nechytíš, tak obaja skončíme vo vode. Nedoletíme tam...“
Treo už nevyľúdil ani hlásku. Jeho telo nehybne ležalo na Adalbertovom chrbte, pokým obaja pomaly kĺzali bližšie a bližšie k hladine mora.
„Aha, čajka! Tam, pred nami!“, zajasal Adalbert. Pred ním v diaľke, sa mihotala vo vzduchu malá tmavá bodka. Adalbertov zrak ale dokázal dobre rozoznať charakteristický let čajky.
„Treo! Tam kde sú čajky, tam je aj pevnina! Treo!“, volal Adalbert.
„Ah... Pevnina...“, potichu zamumlal Treo.
„Ano, pevnina!“, odpovedal mu nahlas Adalbert. „Vstávaj, už sme tam.“
Treo sa konečne prebudil, a pritiahol sa k lanku, a s drkotajúcimi zubami riekol: „Tak leť. Prosím leť... Prosím...“
Adalbert znovu začal mávať krídlami. Dlhé, silné zábery mu rozprúdili krv. Na obzore sa konečne objavila prvá súš. Adalbert mával, a mával. Postupne sa začali vynárať z hmli detaily. Stromy, kopce, lúky, a zeleň. A domček. Malý domček, z ktorého sa dymilo. Určite majú vnútri príjemne teplo od ohňa v kozube, pomyslel si Adalbert. Priletel nad súš, keď si uvedomil, že Treo sa znovu pustil lanka a neodpovedal ani jeho volanie. A tak len pomaly doplachtil k domčeku. Pred jeho vstupom pomaly zošuchol Trea z chrbta. Ten zostal bezvládne ležať na zemi. Dýchal, ale neodpovedal, a nechcel sa prebrať aj keď do neho Adalbert šťuchal. A tak zaďobal zobákom o dvere. A znovu. Niekto vnútri ho predsa musí počuť. Zaďobal tretí krát, a hneď na to sa dvere roztvorili.
Vystúpil z nich vysoký obrastený muž v pracovnom oblečení a zablatených bakandžách. Spravil dlhočízny krok z prahu domu až tesne vedľa Trea a takmer ho zašlapol. Vytiahol spoza chrbta palicu a odplašil ňou Adalberta preč. Ten nemohol nič robiť. Jeden úder palicou by dolámal jeho krehké vtáčie kosti. A tak iba vyletel do vzduch a z bezpečnej vzdialenosti sa pozeral na neho a Trea, ako leží nehybne v tráve tesne vedľa neho. Muž sa ale iba zvrtol a vstúpil naspäť dnu. Pomaly zatváral dvere.
V poslednej chvíli sa zarazil. Pootočil sa a siahol do trávy, kde ležal Treo. Adalbert sa o neho veľmi bál. No mohol sa na to celé iba z diaľky dívať. Muž zovrel Trea do svojej mohutnej ruky, zdvihol ho zo zeme, a zobral dnu. Za sebou zabuchol dvere, nechajúc Adalberta vonku – omrznutého a hladného.
Adalbert ma obavy, čo ten hrubý človek môže spraviť Treovi. Najprv sa snažil nahliadnuť dnu cez okno, aby videl, čo sa s Treom deje vnútri domčeku. No kvôli odleskom na skle a závesom nedokázal rozoznať ani siluety.
A taktiež sa bál o svoj život. Musel sa zohriať, a nakŕmiť sa. Našťastie, cez komín domčeku sa valili teplé sadze. A tak tam vzlietol a pristál na hranu komínu, ktorý bol príjemne teplý. I napriek tomu, že sadze zašpinili jeho prenádherne biele perie, zostal tam sedieť, dokým sa jeho telo nezohrialo.
Oddýchol si iba chvíľku. Na to, aby mohol Trea vyslobodiť z domu, potreboval naspäť nabrať sily. Už niekoľko dní nejedol, a tak sa rozhodol uloviť si nejakú maškrtu v nejakom potôčku alebo jazierku v okolí. Vzlietol späť do studeného vetra a rozhliadol sa po okolí. Domček bol v stráni, neďaleko mora, a za humnom tiekol potôčik. Adalbert sa k nemu vydal, pokúsiť sa chytiť rybku alebo žabu...
...
„Prosím, Adalbert, leť!“, zašepkal Treo tichúčko. Boli to jeho prvé slová v príbytku hrubého muža. Teplo z horiaceho dreva v krbe rozprúdilo znovu jeho krv, a nabral sily na to aby sa prebral. Otvoril oči. Boli unavené, a tak si ich pretrel ešte stále studenými rukami. Bol zmetený – posledná spomienka, ktorá sa mu preháňala hlavou, bola ako leží na Adalbertovom chrbte, pevne sa drží lanka, a obaja letia nad šírim morom v ľadovom vetre. A teraz? Teraz ležal na stole, zavinutý v teplých handričkách a šále, vedľa neho sa mihotal plamienok sviečky, a kúsok ďalej pomaličky stúpala horúca para zo šálky čaju. Nepamätal si nič z toho, ako sa tam dostal.
Postavil sa a rozhliadol sa ešte raz. Stál na malom drevenom stole popri okne. Miestnosť bola maličká no útulná. V rohu bol krb, v ktorom tancovali príjemne teplé plamene. Nad krbom sa zohrievala ďalšia kanvica čaju. Na vedľajšej stene bola mapa pobrežia a graf. A pod ňou viseli náčrty nejakých meracích prístrojov. Miestnosť mala iba jedny dvere – tieto viedli na chodbu, na ktorej videl vešiak s hrubým kabátom a pod ním zablatené bakandže.
„Ale kde je Adalbert?“, pomyslel si.
Z chodby začul zaškrípanie dverí a následné buchnutie. Z vedľajšej miestnosti vošiel dovnútra vysoký urastený muž s mocnými rukami a s jazvou na tvári. Vo dverách ale zostal udivený a s otvorenými ústami pozeral na Trea.
Treo taktiež nevedel, čo má robiť. Tento muž bol obrovský a silný, a mohol by malého Trea zabiť obyčajným zovretím v dlani. No i napriek strachu dúfal, že muž mu nechce ublížiť, a tak pozdravil:
„Ahoj!“, povedal Treo. Muž neodpovedal, a stále sa ohromene pozeral na Trea.
„Volám sa Treo.“, pokračoval ďalej Treo. Muž neodpovedal, no prikývol hlavou. Otočil sa, vkročil spať do izby, z ktorej prišiel, a hneď na to sa z nej vrátil. V rukách mal Treovu kapsičku. Položil ju na stôl vedľa Trea a znovu prikývol.
„Oh, ďakujem!“, povedal Treo a sklonil sa ku kapsičke. Prehodil si ju cez rameno a spravil krok k mužovi. Bol to ale iba maličký krôčik – predsa, Treo bol maličká. Prišiel iba bližšie k hrane stola. Nahol sa cez ňu a pozrel sa dolu pod stôl.
„Kde je Adalbert?“, spýtal sa. „Nevidel si ho?“
Tichý muž mu neodpovedal. Pokrčil ramenami a opatrne prišiel ku krbu, z ktorého následne zvesil kanvicu s čajom. Položil ju na stôl, vedľa nej dal malý štamprlík a nalial do neho trošku čaju. Otvoril šuflík na stole, a vybral z neho vrecúško. Siahol rukou do vrecúška a vytiahol dve malé sušienky, ktoré položil vedľa štamprlíka. Ukázal na ne prstom.
Treo bol veľmi, veľmi hladný a slabý a tak iba rýchlo poďakoval, a už do seba pratal prvú sušienku. Zapil ju teplým čajom.
„Adalbert je veľký biely bocian. Naozaj si ho nevidel?“, spýtal sa po prvej zjedenej sušienke.
Tichého muža to očividne prekvapilo. Zarazil sa, a po chvíľke premýšľania ukázal smerom na okno.
„Je vonku? Adalbert je vonku?“, spýtal sa Treo.
Tichý muž prikívol hlavou.
„Ale, my mu musíme pomôcť. Je mu zima. A je hladný. Treba mu pomôcť. Čo ak tam umrzne?!“, lamentoval Treo. Prehodil si cez seba handričku, utiahol si šnúrky na topánkach a chcel ísť von.
Vtedy ho ale tichý muž zastavil. Ukázal na druhú sušienku a prísne sa na Trea pozrel. Treo chápal, že vonku je zima, a že sa musí viac najesť a zohriať, aby mohol ísť znovu do chladného počasia, ktoré vonku panovalo. Ale taktiež vedel, že niekde tam vonku je Adalbert a možno práve potrebuje jeho pomoc. A tak len rýchlo do seba nahádzal ďalšiu sušienku a prosil muža aby ho pustil von.
Tichý muž ani raz neprehovoril. Treovi odpovedal iba gestami. Po chvíľke odmietania si napokon obul topánky a obliekol kabát. Trea opatrne chytil do ruky a strčil si ho do vrecka kabátu tak, aby mohol vidieť von. Otvoril dvere a vystúpili von. Nebolo tam až tak chladno ako ráno, no stále sa Treovi spravila husia koža.
Prešli okolo domu no Adalbert tam nebol. Išli ho hľadať ďalej – najprv smerom k moru. Po kamenistom chodníčku prišli až k maličkému mólu, ku ktorému bol priviazaný čln hompáľajúci sa na vlnách. Chvíľku sa pozerali navôkol, no okrem čajok nevideli žiadneho iného vtáka. Otočili sa a smerovali k medzi na kraji pozemku a cez vysokú trávu prešli k nej. Až keď boli blízko, si Treo všimol, že medza ide pozdĺž potôčika stekajúceho z hôr. Kráčali popri ňom až vysoko nad úroveň domu. Opustili medzu a znovu zamierili do vysokej trávy. Po chvíľke prišli k niekoľkým skalám, na ktoré sa vyštverali a rozhliadli sa navôkol.
Oblaky sa začali trhať, a prvé slnečné lúče pretínali chladný vzduch. Obaja sa otáčali a pozerali na všetky strany, no nikde nevideli Adalberta. Tichý muž zbystrel, keď z tône na druhej strane lúky okolo domu, vyletel šedobiely vták. Tichý muž ukázal rukou, a zatriasol jemne s Treom, nech sa aj on pozrie tým istým smerom. Treo hneď rozpoznal tvar – šlo o bociana, no tento bol sivý. Nebol si istý, či je to Adalbert. Bocian v diaľke vystúpal do výšky a následne sa rýchlo spustil k domčeku tichého muža. Pristál tesne pri ňom, a nakúkal cez okná dovnútra.
Treo si pomyslel, že to musí byť Adalbert. Ale predsa, Adalbert nie je šedý. Veď on má snehobiele perie. Pozrel sa na tichého muža a ten sa prekvapene pozeral späť na Trea. Vymenili si myšlienky pohľadmi a vydali sa späť k domčeku. Ponáhľali sa cez vysokú trávu zmáčanú od chladnej rosy. Treo bol ale bezpečne v suchu vrecka na kabáte, ktorý mal oblečený tichý muž.
Keď prišli bližšie, Treo rozoznal, že ide naozaj o Adalberta. Snažil sa dostať sa dnu, do domu. Zobákom ďobal do dverí a okien. Tichý muž sa rozbehol – nechcel, aby mu nejaký vták rozbil okno na príbytku. Schmatol zo zeme pár kamienkov a hodil ich smerom po Adalbertovi. Adalbert poskočil. Kamienky dopadli kúsok vedľa neho. Obzrel sa navôkol, a uvidel, ako k nemu beží ten istý muž, ktorý ho ráno odohnal a uniesol Trea. Roztiahol naširoko krídla, aby odplašil muža.
„Stoj, stoj! Nič mu neurob. Je to môj kamarát.“, vykríkol z vrecka kabáta Treo. Tichý muž sa zastavil. Bol vo vytŕžení, no snažil sa ovládnuť. Nechcel nikomu ublížiť, ak nemusel. No tento vták sa mu snažil rozbiť okno.
Treo sa vyšuchtal von z vrecka, vyskočil na zem a začalo sa vysvetľovanie. Povedal tichému mužovi, kto je on, kto je Adalbert, čo všetko sa im prihodilo. A nakoniec vysvetlil, prečo vlastne sú tu, vo Férei. Potom sa ale pozrel na Adalberta.
„Prečo si sa snažil rozbiť to okno?“, spýtal sa ho a dodal „Nemôžeš rozbíjať cudzie veci.“
„Ja som si myslel, že si Treovi chcel spraviť niečo zlé. Chcel som ho zachrániť. Chcel som sa za ním nejak dostať dnu, a zobrať ho do bezpečia. Nevedel som, že sa o neho postaráš. Mňa si totiž odohnal, a tak som sa bál, že mu ublížiš.“, vysvetľoval Adalbert.
Treo sa otočil a zopakoval to hlasnejšie, a z blízky tichému mužovi. Ten sa konečne z vytŕženia uvoľnil. Prestal mať napnuté ruky, a ostatné kamienky, ktoré mal v ruke, pustil na zem.
„A... prečo si celý šedý?“, spýtal sa Treo.
„Keď sme prileteli, bola mi zima. A tak som sa zohrial na komíne. Bolo na ňom príjemne teplo, ale sadze mi zašpinili perie. Nestihol som si ho vyčistiť.“, odpovedal Adalbert.
Tichý muž odomkol dvere na domčeku, otvoril ich a nechal dnu vojsť Adalberta. Následne za ním vošiel on aj s Treom. Sadli si všetci do miestnosti s krbom, kde bolo príjemne teplo. Tichý muž vybral ďalšie sušienky zo šuflíka a položil vodu na čaj nad krb. Odišiel do susednej miestnosti, a keď sa vráti, ukázal im tabuľky a grafy nakreslené na papieroch. Najprv im nerozumeli, ale potom to Treovi pochopil. Tichý muž tu robil merania počasia. Zaznamenával všetko – ako teplo je vonku, či je oblačno, koľko nasneží alebo naprší. Všetko to robil sám, v domčeku ďaleko od iných obydlí, každý deň, niekoľko krát. Odnaučil sa tu rozprávať. Nepotreboval to. Nikto tu s ním za tie roky nebol dlhšie než na deň. Iba raz za čas odoslal niektoré merania morzeovkou cez rádio-telegraf do pozorovateľne v hlavnom meste, takže pri tom nemusel prehovoriť ani slovo. Mal tu ale široké more, nádherné hory a divokú prírodu, ktorá obklopovala jeho domček.
„Nechýbajú ti ostatní ľudia?“, spýtal sa Treo.
Muž pokýval hlavou z boka na bok. Potom sa postavil a ukázal na oboch, nech idú za ním. Vstúpili do vedľajšej miestnosti. Bol v nej stôl, na ktorom ležali rozobraté meracie prístroje a krabička s náradím. Povedľa bol regál, a v ňom na prvej poličke ďalšie meracie prístroje. Teplomery, váhy, zberače vody, vlhkomery. Niektoré boli rozbité, a niektoré čisto nové. O poličku vyššie boli zložky a v nich veľa-veľa papierov. A na najvrchnejšej poličke boli podobné zložky s papiermi plnými zaznamenanými meraniami.
Tichý muž k nim siahol, vybral z najvrchnejšej poličky zložku, na ktorej bol preškrtnutý nápis „Meteorologické Merania“, a vedľa neho bolo ceruzkou dopísané „Široký oceán“. Položil ju na zem pred Trea a Adalberta, roztvoril ju, a vytiahol z nej niekoľko hárkov meraní, starých už niekoľko rokov. Prevrátil prvý hárok na opačnú stranu, ktorá by mala byť prázdna. No namiesto čistého listu pred nimi ležala báseň. Báseň o láske, bolesti, dobrodružstve a radosti. A na ďalšom hárku taktiež. I na všetkých ostatných hárkoch z vrchnej poličky. Treo niektoré z nich prečítal nahlas, aby im rozumel aj Adalbert.
Obaja boli v úžase. Tie hárky boli plné najkrásnejších básní, aké kedy Treo čítal. Tichý muž sa usmieval, no do očí sa mu valili slzy. Bol hrdý na to, že sa jeho výtvory Treovi a Adalbertovi páčia. No tie isté básne, na ktoré bol hrdý, ukazovali na smutné a tragické veci, cez ktoré si v živote musel prejsť. Treo čítal, a čítal, až začal viac a viac chápať, prečo ten muž zostal celkom sám to, tak ďaleko od ostatných ľudí. Nemohol sa vrátiť, bál sa vrátiť. A ticho, šum mora a divoká príroda mu dávala pokoj, ktorý potreboval.
Bolo vidieť, že niekedy chcel niečo povedať nahlas, otvoriť ústa a vysloviť pár hlások. No zakaždým sa zarazil, a zo strachu radšej nič nepovedal. Už dlho nehovoril, a bál sa s tým znovu začínať. Pred tým, ako od neho Treo a Adalbert odleteli ďalej na juh, ukázal im vo svojich tabuľkách, že chladné počasie pominulo, a že najbližšie dni ich čaká príjemné teplo. Spravil im radosť. Poďakovali mu za pohostinnosť, a Treo sa ospravedlnil za všetky problémy, ktoré mu spôsobili. Muž sa iba usmial, a zamával im, keď odlietali.
...
Leteli ponad široké zasnežené kopce Férey vystupujúce zo zelených lúk, až dokým nedosiahli k najjužnejšej časti ostrova. Pobrežie sa tam začalo zatáčať znovu na sever, a na samom cípe bolo malé mestečko rozdelené niekoľkými riečkami stekajúcimi z ľadových hôr. Nad mestečkom, ponad lúkami a sadmi, bol kopec, a na jeho samom vrchu stará vŕba. To bolo presne miesto z mapky na spodnej strane zázračnej fontány. Adalbert k miestu klesol a pristál hneď vedľa.
Bol to najvyšší zelený kopec v okolí. Všetky ostatné kopce boli až tak vysoké, že ich vrcholky boli prikryté snehom. Bol z neho výhľad na ruch mestečka rozdeleného riečkami a dvoma zátokami, v ktorom sa hmýrili ľudia. V strede, medzi zátokami bol kamenný kostolík, v ktorom práve zazvonili zvony, oznamujúce večer. Slnko bolo nízko za obzorom, a každým okamihom sa blížilo k hladine mora, za ktorú zapadalo.
Treo sa vydal preskúmať okolie vrcholku kopca rýchlo kým bolo svetlo. Chvíľku sa prechádzal a rozhliadal, no žiadne srdce sa mu nepodarilo nájsť. Vrátil sa späť k suchej vŕbe, sadol si a oprel sa o ňu. Pozeral sa na mestečko a premýšľal, čo mohla tá mapka znamenať. Možno bola iba nejakým znamením. Možno mali hladať niečo iné. A možno, možno tá mapka nič neznamenala. Možno prišli na Féreu zbytočne.
„Postav sa!“, povedal Adalbert, stojací o kúsok ďalej, pozerajúci sa na Trea.
Treo sa postavil, a pozrel sa pod seba. Korene na ktorých sedel obrastali skalu. Jedinú skalu v okolí – kameň v tvare srdca.
„Hurá, to je ono!“, zajasal Treo. „Poď mi pomôcť ho vytiahnuť!“. Obaja sa pustili do vyhrabávania srdca spod vŕby. No jej korene zovierali ten kameň príliš pevno na to, aby ho vypustila.
„Oh nie! Budeme musieť tú vŕbu vyseknúť. Inak ten kameň nedostaneme von.“, posťažoval sa Treo.
„Vyseknúť? Ale... to robia iba ľudia. Ja som zviera. Ja nechcem žiadny strom vyseknúť.“, ohradil sa Adalbert.
„Ale ako inak to kamenné srdce odtiaľ vytiahneme?“, hádal sa Treo.
„Ja neviem. Neviem... No ja nechcem vyseknúť žiadny strom. Nikdy.“, povedal rázne Adalbert, staviac sa medzi Trea a vŕbu.
„Chápem.“, sklonil hlavu Treo a ustúpil. „Niečo vymyslíme spolu. Ale nie teraz. Za chvíľku je noc a mali by sme si pospať. Zajtra ráno. Dobre?“, dodal. Obaja sa pozreli na obzor, kde pred chvíľkou zapadlo Slnko. Teraz po ňom zostali už len červánky na oblohe a odrazy prvých hviezdičiek na hladine mora.
„Dobre.“, pritakal Adalbert.
Treo sa rozhliadol navôkol, na oblohu, more a stráne a povedal: „Táto noc by nemala byť chladná. Môžeme prespať aj tu. Pri vŕbe.“
Adalbert súhlasil a zložil sa hneď vedľa nej. Treo si ľahol k nemu, pričom ho Adalbert prikryl svojim krídlom.
„Dobrú noc, Treo“, zaželal Adalbert.
„Ďakujem. Dobrú noc aj tebe!“, odpovedal Treo. Obaja po chvíľke zaspali a ich mysle odplávali do krajiny snov.
...
Treo cítil jemné pošteklenie na nose. Prebudil sa. Na tvári cítil príjemné teplo a cez viečka jeho zatvorených očí prenikala žiara. Pomaly ich otvoril, aby pred sebou uvidel nádhernú bytosť. Bola to prekrásna dievčina zahalená v polopriesvitnom rúchu. Vznášala sa kúsok nad zemou. Jej nohy viseli vo vzduchu a končeky prstov sa strácali v tme. Síce svojou žiarou osvetľovala tmavé okolie, cez jej telo boli vidieť hviezdy na jasnej oblohe nad ňou. Bola to víla.
„Nemôžem vám dať to, čo odomňa žiadate.“, pošepkala jemne.
Treo na ňu pozeral s úžasom. Mala nádherné červené vlasy siahajúce až po pás, pokožku dokonale hebkú, a tie najzelenšie oči aké kedy videl. Zohla sa, a rukami opatrne pohladila zem hneď vedľa miesta, kde sa snažili Treo a Adalbert vykopať kamenné srdce spod vŕby. Zo zeme vyrašili jemné steblá trávy, a vyschnutými koreňmi vŕby objímajúcimi kamenné srdce začala prúdiť živica. Na konci jediného konáriku vyschnutej vŕby zazelenali tri malé lístky.
Jej tvár zosmutnela.
„Oh, viac už nevládzem.“, položila svoje chodidlá na zem, pokľakla si, rukami objala vŕbu, a tvár oprela o kôru stromu. Nadýchla sa.
Treo a Adalbert odstúpili ďalej. Boli ticho. Iba sa bez slov pozerali na prenádhernú vílu, ako objíma vŕbu, pod ktorou spali. Tak veľmi, ako bola vŕba suchá, tak veľmi bola víla vyčerpaná. Pomaly sa zdvihla a otočila sa k Treovi a Adalbertovi.
„Už ho neubránim.“, povedala smutne. „Tak vás prosím - neberte mi srdce.“, požiadala so sklopeným zrakom oboch.
„My, my...“, zajakal sa Treo.
„My sme prileteli z ďalekej Bórey, aby sme priniesli kamenné srdce tajomného cudzinca.“, začal vysvetľovať Adalbert. „Bola to posledná vec, ktorá chýbala na dokončenie jeho čarovnej fontány.“
„Cudzinec?“, spozornela víla.
„Kedysi dávno prišiel na ostrov Férea tajomný cudzinec.“, pokračoval s vysvetľovaním Treo. „Štítil sa ľudí, no pomáhal im, vždy keď mohol. Na kraji ostrova postavil fontánu, ktorej čarovná voda umožní akémukoľvek operencovi dosiahnuť až ku hviezdam...“. Na chvíľku sa Treo pozastavil. „...a zachrániť moju Moíru.“, dopovedal so sklonenou hlavou.
Víla prišla bližšie a zohla sa k Treovi. Prstami podvihla jeho hlavu a keď sa ich pohľady pretli, riekla jemným hlasom: „Nezúfaj! Zachrániš omnoho viac.“
Usmiala sa.
„Čakajú na vás tri úlohy. Ak ich splníte, dovolím vám zobrať si kamenné srdce.“, povedala hlasnejšie. „No, žiadam vás, veľmi vás prosím. Nikdy to nevzdávajte. Dokončite čarovnú fontánu a leťte až ku hviezdam. Pretože nie ste jedinou nádejou iba pre seba a Moíru.“
Víla odstúpila od oboch a splynula s vŕbou. Jej telo a kmeň vŕby boli jedno.
„Som Dóiteán, duch osamelej vŕby. Na tejto vetvičke sú moje posledné listy.“, ukázala na zelenú vetvičku na suchej vŕbe, na ktorej konci boli jediné tri zelené lístky. „Zoberte si ich, a vždy keď si nebudete vedieť rady, pustite jeden z nich do vetra a ja vám pomôžem.“
Tesne pred tým, ako sa víla rozplynula, povedala: „Vaša prvá úloha začína hneď ráno. Zobudí vás hlas, ktorému budete musieť pomôcť.“
To boli posledné slová, ktoré si Treo a Adalbert pamätali z tohto sna...
No comments:
Post a Comment