Aby sa Adalbert s Treom dostali ďaleko na sever k fontáne z máp múdrej Korytnačky, preleteli obrovské diaľky. Na dočerpanie síl sa počas cesty ešte zastavili v krajinách býkov, vysokých ľudí, úzkych domčekov či červených listov. Každá krajina bola niečím výnimočná a mala svoj vlastný príbeh. No žiadna nebola tak čarovná, ako tá, v ktorej sa nachádzala čarovná fontána.
Keď k nej prilietali, Treo z Adalbertovho chrbtu už z diaľky videl vysoké hory, týčiace z vody, pokryté snehom a ľadom. Na ich úpätiach žiarili lúky odtieňmi zelenej a žltej farby, po ktorých sa preháňali stáda ovečiek. Pri nich čupeli malé roztrúsené domčeky, a dole pri kraji bolo drobné mestečko s prístavom.
Keď spolu doleteli ponad súš, Adalbert ešte nabral výšku, aby si rozhliadol navôkol celého ostrova. Hory pokryté snehom skrývali v svojich puklinách rozžhavenú lávu. Len kúsok od seba naraz jestvovali mráz a oheň, a z ich objatia vznikala para a rodila sa nová zem.
Síce Adalbert a Treo leteli už veľmi dlho a obaja boli vysilení, vďaka obkreslenej mape vedeli, kde presne sa zázračná fontána nachádza a hneď tam zamierili. Prelietali ponad pláne vlniacej sa trávy, pod úpätím hôr, až nakoniec dosiahli hranu útesu, ktorého obmývalo more. Hneď pod ňou, zo steny útesu, vytŕčala smerom do mora nádherná mramorová fontána. Mala tvar poloblúka, v jej strede sa nachádzala kamenná socha suchého stromu, z ktorého končekov konárov mali vytekať malé prúdy vody. No žiadna voda ňou nepretekala. Fontána bola prázdna.
Ani Adalbert, ani Treo neprišli na to, ako ju znovu sprevádzkovať. V okolí nebol žiadny uzáver, ani žriedlo, či prameň, alebo potok, z ktorého by mohla fontána čerpať vodu. Nad útesom bola pláň, ale tá sa zvažovala opačným smerom, takže voda by po nej tiekla smerom od fontány. Obaja si sadli na okraj fontány. Treo mal nohy spustené do prázdna vysoko nad hladinou mora rozbíjajúcou sa o útes. Nebál sa, pretože v ruke držal lanko obmotané okolo Adalbertovej hrude. Premýšľali nad tým, čo spravia ďalej. Mohli by sa znovu prezrieť po okolí – možno niečo prehliadli. Alebo by mohli zaletieť do mestečka, ktoré videli, keď prilietali na ostrov. Ale Treo sa strachoval – čo by predsa povedali ľudia, ak by uvideli malého človiečika a rozprávajúceho bociana?
Premýšľali, až dokým Treovi pred očami preletela včelička.
„Moíra!“, povedal nahlas a spomenul si na to, ako jej včeličky zbieravali nektár z kvetov. Spomenul si na to, ako Moíra čítala knižku o kvetoch z celého sveta, a zaujímalo ju, či ich všade taktiež opeľujú včielky tak, ako u nich doma. Jej zvedavosť bola zrazu v ňom. Chcel vedieť, po akých kvietkoch tu lietajú včeličky. Veď predsa, keď ju zachráni, tak jej o tom bude môcť porozprávať.
A tak sa rýchlo vyšplhal hore na hranu útesu, aby videl na pláň, ktorá bola nad ním. Už cez samotnú hranu sa prehýbali steblá trávy a tu-tam vykukla hlávka belasých okrúhlych kvietkov. Keď sa mu otvoril pohľad na pláň, tak zbadal nespočetne veľa kvietkov rôznych druhov a farieb, rozprestrených po lúke, kde sa pásli ovečky. A s ovečkami tam bol aj mladý pastier. Chlapec. Mal sotva 10 rokov, no dával pozor na to, aby sa tým bielym obláčikom vlny nič zlé nestalo.
„Moíre by sa toto určite páčilo.“, pomyslel si Treo.
Zrazu ho ale prekvapil brechot. Úplne malý kúsok od neho totiž bol pastiersky pes, ktorý bežal priamo k nemu. A štekal veľmi, veľmi nahlas. Mladý pastier si to všimol a rozbehol sa taktiež smerom k Treovi.
Trea prepukol strach. Bál sa ostrých tesákov veľkého psa, ale ešte väčšmi sa bál stretnutia s človekom. Nevedel, čo si o ňom ľudia pomyslia, keď ho uvidia ako takého malého človiečika. Čo ak mu ublížia? Rýchlo chcel niekam utiecť, ale nemal kam. Zliezť k fontáne by nemalo zmysel, a všetky ostatné možnosti predstavovali utekanie cez pláň. No to by pastierskemu psovi nedokázal ujsť.
„Adalbert! Pomôž!“, zakričal v poslednej chvíli. Treo schytili do ruky drobné kamienky, ktoré by mohol hodiť po psovi, ak by ho chcel pohrýzť.
Ten ale pribehol s vyplazeným jazykom a radosťou v očiach. Žiadne vrčanie, ani brechanie už nebolo. A hneď na to pribehol mladý pastier, a zbadal malého Trea.
„Friko, k nohe!“, zavelil psovi. Ikeď bol pastier iba malý chlapec, pes väčší než on sám, ho poslúchal na slovo.
Pastier sa skrčil k Treovi a pekne sa pozdravil: „Dobrý deň!“
„Dobrý deň, mladý pastier!“, odzdravil sa Treo.
„Ty si škriatok?“, spýtal sa zvedavo pastier.
„Nie. Ja som Treo. Človek. Lodný navigátor. Ja som sa jedného dňa takýto maličký zobudil.“, odpovedal mu Treo.
„Aha... takže si škriatok, keď si takýto maličký.“, riekol pastier nahlas svoju myšlienku.
„Nie, nie som škriatok.“, odpovedal okamžite Treo, no zamyslel sa a doplnil: „Teda, myslím si, že nie som. Neviem. Neviem, akí vlastne škriatkovia sú...“
„A vieš sa prepchať cez kľúčovú dierku?“, vážne sa spýtal pastier.
„Hmm, asi nie.. Nie som až taký maličký, aby som to vedel.“, odpovedal Treo.
„Aaah, tak potom nie si škriatok. Každý škriatok sa predsa dokáže prešmyknúť cez kľúčovú dierku. To vie úplne ktokoľvek.“, povedal s úsmevom na tvári pastier.
Mladý pastier sa otočil a chvíľku pohľadom skúmal úpätie hôr, akoby niečo hľadal.
„Nevidel si náhodou zatúlanú ovečku? Bola ešte úplne maličká. Možno, ty, ako malý človiečik, môžeš vidieť malé veci omnoho lepšie...“, smutne dodal pastier.
Treo sa zamyslel, a rozpomenul si, že pri prílete do Bórey videl mnoho stád ovečiek, no tu v okolí videl iba to pastierovo. A zatúlanú ovečku mimo stáda nikde. „Oh, nie... Nevidel som.“, smutne povedal.
„No viem, kto by sa po nej mohol popozerať omnoho lepšie, než my.“, dodal, a otočil sa smerom k hrane útesu. Nahol sa cez ňu a niečo potichu hovoril.
Zrazu spoza hrany vyletel k oblakom biely bocian – Adalbert. Vystúpal vysoko aby mal dobrý výhľad, a následne zamieril smerom k hore. Letel a svojimi pohľadom skúmal každý malý detail krajiny, hľadajúc malý obláčik vlny, ktorý by mohol byť práve to stratené jahniatko. Zaletel až tak ďaleko, že Treovi zmizol z dohľadu. No po chvíľke sa vrátil, obkrúžil pastiera a Trea a znovu letel smerom k hore. A tentokrát nižšie a pomalšie. Znamenalo to iba jediné – majú ho nasledovať. Všetci traja – Treo, pastier aj pes Friko ho nasledovali po zemi.
Išli za ním hodný kus, až prišli k malej brázde prekrytej kríkom, v ktorej bolo učupené malé jahniatko. Nohu malo zachytenú o korene a tak sa nevedelo dostať von. Bolo vysilené a smutné. Mladý pastier mu pomohol, nohu mu vykliesnil a za chvíľku už jahniatko hopsalo k svojmu stádu. Pastier s radosťou poďakoval Treovi:
„Ďakujem! Bál som sa, že som tú ovečku už navždy stratil. A ty a tvoj krásny biely bocian mi ju našli. Ďakujem vám veľmi pekne!“
Všetci sa vydali späť k stádu. Treo, pastier a pes po zemi, a Adalbert krúžiac vo vzduchu vysoko nad ich hlavami. Friko najprv po Adalbertovi veľa štekal no onedlho si na seba zvykli. Treo a pastier sa s radosťou rozprávali o veciach na Bórei a v Kráľovstve. O ľuďoch, zvieratách, stromoch, lesoch, horách, lodiach... Keď prišli k státu a pastier videl, ako sa malá ovečka raduje z toho, že znovu vidí svoje stádo, potešilo ho to najväčšmi.
„Ako... ako sa vám môžem odvďačiť?“.
„Prišiel som sem k zázračnej fontáne. Tu, za krajom útesu. No nie je v nej voda. Nevieš mi, prosím, povedať, ako do nej znovu dostať vodu?“, spýtal sa Treo pastiera, dúfajúc, že mu i tak malý chlapec môže poradiť.
„Neviem. Môj Dedko mi zakázal k nej chodiť. Ale hovoril mi o nej rozprávku. Bola o cudzincovi, ktorý ju tu postavil. Môj Dedko by ti ale vedel povedať omnoho viac. Za chvíľku k nemu zaženiem ovečky. Tak poď so mnou, a spýtaš sa ho sám.“, navrhol mladý pastier.
„Počkaj, chvíľku. Ešte, ešte si zoberiem veci.“, povedal Treo a vydal sa späť k hrane útesu. Zliezol k fontáne a zobral si svoju kapsičku s mapou a jedlom. Potom sa pozrel k oblohe a zakričal na Adalberta:
„Adalbert! Poďme. Možno nám budú vedieť pomôcť!“
Adalbert radostne pokýval hlavou a zmenil smer, nasledujúc stádo ovečiek, ktoré sa už pomaličky posúvalo cez lúku. Prešli poza kopček k osamotenému domčeku na kraji lúky. Pri domčeku bol košiar, do ktorého pastier a jeho pes zahnali ovečky. Dvere domčeku sa pootvorili a v nich stál starček. Zvítal sa so svojím vnukom, a pozval ho dnu.
„Ahoj, Dedko! Toto je Treo. Nie je škriatok. Je iba maličký.“, ukázal pastier na Trea o kúsok ďalej.
Takmer ho nebolo vidieť – tráva mu siahala ponad hlavu. Dedko najprv neveril vlastným očiam. Takého malého človiečika jakživ nevidel. Premeral ho zo všetkých strán, chvíľku premýšľal, až nakoniec zalamentoval:
„Jáj, chlapče nešťastný! Čo sa ti len stalo? Ako si mohol takto dopadnúť?“
Treo mu chcel povedať celý svoj príbeh, ale uvedomil si, že by mu ho normálni ľudia nikdy neuverili. A tak povedal len to, čo bolo teraz dôležité – že nevedel, prečo je taký maličký, a že voda v tej fontáne je jediná možnosť, ako zachrániť svoju rodinu. Starček síce vedel, že to nie je všetko, čo má Treo na srdci, no cítil úprimnosť v jeho hlase a tak sa mu rozhodol pomôcť. Rozpovedal mu príbeh, ktorý mu kedysi povedal jeho vlastný otec.
„Kedysi dávno, sa do opusteného domčeku nad neďalekým mestečkom nasťahoval cudzinec. Bol pekný, bohatý, múdry a ku všetkým ľuďom sa slušne a spravodlivo správal. No, v dome býval sám. Nechodieval sa zabaviť na mestské oslavy, netancoval s mladými slečnami, nehrával hry s mužmi v dedine a aj s ľuďmi na trhoch sa rozprával len veľmi zriedka. Nikomu nechcel o sebe nič viac povedať. Ľudia si o ňom začali šuškať rôzne povery. No keď bol niekto v tiesni, cudzinec bol medzi prvými, ktorí poskytli pomocnú ruku.
Dni trávil prechádzkami po kopcoch a pozeraním sa na more. Po nociach sa vo svojom dome venoval vytesávaniu kameňa. Dokázal s ním robiť zázraky a niektoré sochy, ktoré vytvoril, boli tie najkrajšie, aké som kedy videl. A tá fontána – tú taktiež spravil on. Chodil k tomu miestu deň čo deň – najprv premeriavať, potom vytesávať, a nakoniec zasadzovať jej časti do skaly. No bol chorý. Ľudia v mestečku nevedeli, čo mu je, no čím ďalej, tým horšie vyzeral. Začalo to tým, že mal iba zachrípnutý hlas, potom mu ruky zoslabli, a na tvári sa mu objavili vrásky z utrpenia. Až nakoniec chodil celý zhrbený. No i napriek zlému stavu, chodieval k tej fontáne každá deň. No na jej dokončenie mu vraj chýbalo kamenné srdce z trávnatých plání, ktoré už ale nikdy nezískal. A tak vo fontáne nikdy netiekla voda. Nikdy okrem dňa, keď cudzinec zmizol.
Ľudia v mestečku nevedeli, čo sa s ním stalo. No šírila sa povera, že bol prekliaty. Samota mu zobrala srdce a pomaly sa z neho stával troll. Preto sa štítil ľudí. Nikomu nechcel ublížiť svojim prekliatím. Na útese pri fontáne skamenel a zrútil sa do vlnobitia. A fontána plakala za jeho dušou. Preto v nej bola toho dňa voda. Inak by sa tam nemala ako dostať... Otec mi vždy hovoril, že to bol dobrý človek...“
Po dorozprávaní príbehu nastalo chvíľku ticho.
„Oh...“, povzdychol si Treo.
„Ako dostať vodu do fontány, to sa od vtedy ešte nikomu nepodarilo zistiť.“, doplnil starček. „No... uhm... Na všetkých jeho sochách a dielach cudzinec vyryl zo spodnej strany vždy rovnaký obrázok. Bola to mapa. Možno by vás vedela zaviesť k riešeniu. Ale viac si už nepamätám. Naposledy som videl jeho sochu zo spodnej strany ešte keď som bol dieťa. Je ich mnoho v mestečku, no nikto vám ich nedovolí prevrátiť na bok. Sú príliš vzácne.“
„A čo fontána?“, spýtal sa Treo. „Na jej spodnej strane by mohla byť tá mapa. Nie?“.
„Mohla, ale je to príliš nebezpečné. Nie je sa tam čoho chytiť. A malý človek ako ty, sa k spodnej strane fontány už vôbec nedostane.“, odpovedal mu smutne starček.
„To nie je potrebné. Ja pod ňou totiž preletím!“, odpovedal hrdo Treo.
„Preletíš? A ako?“, spýtal sa mladý pastier.
„Na bocianovi. Adalbert je jeho meno.“, odpovedal Treo a ukázal na bociana sediaceho na streche starčekovho domu. Všetci traja sa na Adalberta pozerali, ako si rozťahuje krídla a upravuje perie.
Onedlho všetci vyrazili naspäť k fontáne. Adalbert pristál na kraji útesu, a na jeho chrbát sa pomaly vyštveral Treo. Tam sa zachytil o lanko. Silno ho zovrel v rukách. Tento let bol pre neho iný. Nikdy pred tým nelietal pred ľuďmi, a tak bol trochu nervózny. Nemal byť prečo – veď už dokonca lietal aj v búrke. No myšlienka na to, že sa niekto zvedavo pozerá na neho a Adalberta, predsalen okupovala kúsok jeho pozornosti.
Adalbert sa postavil, nahol sa cez hranu útesu, rozprestrel krídla a spustil sa do vlhkého morského vzduchu. Treo mal sprvu zatvorené oči. Vzlietavanie mu stále robilo problémy, a ten pocit stratenia pevnej zemi pod nohami bol pre neho vždy nepríjemný. No hneď ako Adalbert zamával krídlami, Treo mal svoje oči otvorené.
Preleteli vôkol fontány a následne klesli nižšie, aby ju mohli vidieť zo spodnej strany. Adalbert k nej pomaly zospodu stúpal. Už vôbec nehýbal krídlami. Čím boli bližšie k fontáne, tým pomalšie leteli. Treo potreboval, aby mohol vidieť vyrytú mapku čo najdlhšie – nech si zapamätá jej detaily. A tak sa Adalbert snažil o to, aby tesne pod fontánou takmer zastavil vo vzduchu. Bociany ale nevedia lietať ako kolibrík, a tak tam mohol iba vkĺznuť zospodu.
Keď už boli blízko, Treo rozoznal, čo mapka na fontáne popisuje. Rýchlo sa pozeral na čo najviac detailov, a snažil sa ich všetky zapamätať. Sústredil sa tak veľmi, že si neuvedomil, že už Adalbert vo vzduchu takmer stojí. Už nemohol letieť pomalšie. Ak by tak spravil, stratil by vzduch pod krídlami.
Ale Adalbert chcel, aby sa Treo čo najlepšie mohol pozerať na mapku. A tak spomalil viac, než bolo správne. Práve keď šiel zamávať krídlami, stratil kontrolu a obaja začali spolu padať. Treo sa prekvapil – nečakal, že sa niečo také môže stať, pretože bol veľmi sústredený na zapamätanie mapky. Teraz sa ale jeho mysľou preháňala iba jedna myšlienka: Nepúšťať sa! Nech sa deje, čo sa deje, v žiadnom prípade sa nesmie pustiť lanka. Adalbert je jeho jediná šanca na prežitie.
Obaja padali, a krútili sa vo vzduchu, kúsok od steny útesu. Adalbert sa snažil roztiahnuť krídla a mávať, no nedarilo sa mu zaboriť sa nimi do vzduchu tak, aby ním plával ako loď vodou. Lanko, na ktorom sa držal Treo, ho, ako sa obaja krútili, potiahlo vždy tým nesprávnym smerom. Všetko sa dialo strašne rýchlo, a hladina mora bola bližšie a bližšie.
Treo sa pustil lanka. Nevytrhlo sa mu z rúk. Spravil to úmyselne. Vedel, že bociany nevedia plávať, a ak by spadli spolu do vody, asi by to bol Adalbertov koniec. A tak otvoril ruky. Videl ako sa mu lanko z nich vykĺzava, a vzďaľuje sa z dohľadu. A potom nasledoval náraz na hladinu. Ponoril sa hlboko do vody. Tá bola studená a ostro slaná, plná bubliniek vzduchu. Keď bublinky vyšumeli na hladinu, nasledoval ich. Plával, až sa nakoniec jeho hlava vynorila a mohol sa nadýchnuť.
Rýchlo sa obzrel, či niekde nevidí na hladine Adalberta. Ten mu ale preletel ponad hlavou, spravil otočku a hneď sa k nemu vracal.
„Treo, chyť sa! Prichádza vlna!“, zakričal Adalbert.
Treo otočil hlavou smerom k moru a videl, ako sa k nemu blíži vlna. Bola vysoká a ak by ho dostihla, tak sa rozbije spolu s ním o skaly útesu. Jeho jediná šanca bola chytiť sa Adalberta a dostať sa vody ešte pred tým, ako sa k nemu dostane vlna.
Adalbert natiahol obe svoje nohy k hladine a rýchlo sa blížil k Treovi. Ten čo najsilnejšie zakopal nohami pod hladinou vody a vytiahol ruky hore. Načiahol sa práve vtedy, keď nad ním prelietal Adalbert a podarilo sa mu zachytiť sa o jeho ľavú nohu. Adalbert ho vytiahol z vody a čo najrýchlejšie zamával, aby sa dostali nad vlnu. Tá sa tesne pod nimi rozbila s rachotom o skaly.
Pomaly vystúpali hore nad hranu útesu, a zosadli k mladému pastierovi a jeho dedkovi.
„Férea! Férea!“, kričal Treo. Síce bol celý mokrý a takmer umrel, stále si pamätal detaily mapky vytesanej zospodu fontány. „Je to na kopci nad južným mestečkom na ostrove Férea. V našom Kráľovstve.“, dodal.
„Férea – krajina zelených plání. Síce je najväčším ostrovom Kráľovstva, žije v nej len veľmi málo ľudí. Ešte menej než tu, v Bórea.“, začal vysvetlovať Treo zabudnúc na to, že ešte pred chvíľou mohol on aj Adalbert skončiť v náručí mora.
„Na tej mape je bolo jasne vyznačené srdce. Rýchlo mi dajte kúsok papiera a pierko, nech si ju zakreslím, kým si ju pamätám.“, poprosil mladého pastiera a jeho dedka.
Pastier vytiahol z batôžka pero a papier, a Treo si mapku rýchlo nakreslil, zaroloval a zastrčil do kapsičky k mapke vedúcej k čarovnej fontáne. Bol šťastný. I napriek tomu, že v čarovnej fontáne nebola voda, mal radosť z toho, čo v ten deň stihli prežiť. Prileteli do Bórey, našli stratenú ovečku, získali mapu k cudzincovmu srdcu.
Treo chcel ihneď vyraziť ďalej, letieť na Féreu, na miesto, kde je srdce tajomného cudzinca. No cítil, že on aj Adalbert sú vyčerpaní, a potrebujú si odpočinúť. A tak ich počas studenej noci prichýlil starček v jeho dome. Dal im najesť, a až do tmy sa rozprávali o mýtoch a legendách ostrova Bórea.
No comments:
Post a Comment